|
Vištuk – odhalenie pamätnej tabule Rudolfovi Grancovi a Antonovi Grancovi, 25. 9. 2022
Konfederácia politických väzňov Slovenska, Obec Vištuk a Rímskokatolícka farnosť Vištuk si
25. septembra 2022 vo Vištuku pripomenuli 100. výročie narodenia kňaza - saleziána dona Rudolfa Granca. Pri tejto
príležitosti celebroval sv. omšu vo Farskom kostole Najsvätejšej Trojice don Jozef Luscoň SDB. Na úvod ho privítal
miestny farár Ján Záhradník a starostka Mária Vráblová. Po sv. omši sa prítomní presunuli k domu sestry R. Granca.
Na jeho priečelí sestra R. Granca Irena Kosnáčová a ústredný tajomník KPVS Igor Chovan odhalili pamätnú tabuľu donovi Rudolfovi
Grancovi SDB a jeho bratovi právnikovi Antonovi Grancovi. Vence k nim položili delegácie KPVS a Obce Vištuk. Výber z poézie
R. Granca predniesla vnučka I. Kosnáčovej Terézia Kosnáčová a prihovorila sa aj starostka M. Vráblová. Na záver pamätnú
tabuľu požehnali J. Luscoň a J. Záhradník.
Rudolf Granec (20. 9. 1922 – 17. 8. 2005) a Anton Granec (1. 11. 1925 – 15. 4. 1966) absolvovali štúdiá
u saleziánov. Anton neskôr vyštudoval právo, ale z politických dôvodov mu nepriznali titul. Bol povolaný do PTP a emigroval
do zahraničia. Rudolf Granec bol v apríli 1950 vyvezený zo saleziánskeho bohosloveckého učilišťa vo Svätom Kríži nad Hronom
do centralizačných kláštorov v Šaštíne a v Podolínci a následne vykonával vojenskú službu v PTP vo Svatej Dobrotivej.
Počas nej bol tajne vysvätený za kňaza v Rožňave. Keďže mu službu v PTP predlžovali na neurčito, na Vianoce 1952 prišiel
domov do Vištuka, kam tajne prišiel z Rakúska aj jeho brat Anton a ponúkol mu, že ho prevedie cez hranice. R. Granec pribral
aj spolubrata saleziána Františka Szabadoša zo Senca. Keď A. Granec nafúkal gumený čln a chceli ním preplávať Moravu, prichytil
ich vojak s automatom. Odviezli ich do väznice v Bratislave, potom boli rok kruto vyšetrovaní na Pankráci. A. Granec
bol odsúdený na 25 rokov ako vedúci skupiny a R. Granec na 11 rokov ako údajný špión Vatikánu. Don Rudolf Granec
bol väznený v Jáchymove a v Příbrami a prepustený na amnestiu v roku 1962 po 9,5 roku väzenia. V roku 1968 sa
mu podarilo legálne vycestovať do Ríma, kde rok vyučoval seminaristov v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme
a potom bol 23 rokov v rímskej provincii v ústave Pia XI., kde pôsobil v pastorácii. Po revolúcii sa vrátil na
Slovensko a pôsobil v saleziánskych domoch v Hronskom Beňadiku a v Šaštíne, na odpočinku bol v Pezinku a
v Galante - Hodoch. Celý život bol zdravotne poznačený krížovými výsluchmi z Pankráca, pri ktorých sa viackrát nervovo
zrútil, do konca života počul v hlave hlasy ŠtBákov, ktoré komentovali jeho myšlienky. Anton Granec po prepustení z väzenia
mal tiež vážne zdravotné následky a skončil v psychiatrickej liečebni v Pezinku. Napokon rodina dostala správu, že ho našli
utopeného v Dunaji pri Nagymarosi, dodnes nevedia, ako sa tam z Pezinka dostal.
Peter Sandtner
|
