Konfederácia politických väzňov Slovenska
Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
Hlavná stránka | Časopis | Organizačná štruktúra | Dokumenty | Pozvánky | Fotoreportáže | Darujte 2%

FOTOREPORTÁŽE

 

Trenčín - pietna spomienka, 20. 2. 2016

      Dňa 20. februára 2016, presne v deň 65-teho výročia popravy troch bývalých abiturientov trenčianskeho Štátneho reálneho gymnázia v Trenčíne – Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára - Mesto Trenčín, Oblastná organizácia KPVS Trenčín a Nadácia Antona Tunegu zorganizovali pri Pamätníku obetiam komunizmu na Námestí sv. Anny pietnu spomienku na tri zmarené životy. Treba zvlášť zdôrazniť a oceniť nevšednú ústretovosť a nepredstieranú vnútorne hlbokú účasť Richarda Rybníčka, primátora Mesta Trenčín, na tomto podujatí. Medzi účastníkmi pietnej spomienky boli občania mesta Trenčín, príbuzní A. Púčika a A. Tunegu, bývalí politickí väzni a deti väznených a inak prenasledovaných občanov z rôznych kútov Slovenska. K nim sa ako prvý prihovoril primátor Mesta Trenčín R. Rybníček, po ňom nasledovali príhovory predsedu správnej rady ÚPN PhDr. Ondreja Krajňáka a Petra Belinského, člena správnej rady Nadácie Antona Tunegu. Súčasťou Pietnej spomienky bola aj prezentácia knihy Rudolfa Dobiáša Včera a zajtra a zádušná sv. omša v Kostole sv. Anny. Pietna slávnosť pred pamätníkom bola zakončená hymnickou piesňou Kto za pravdu horí v podaní Trenčianskeho speváckeho zboru. Podujatie moderoval herec a vysokoškolský pedagóg Štefan Bučko, hlavným celebrantom zádušnej sv. omše bol ThDr. Martin Michalíček, riaditeľ Kancelárie Biskupského úradu v Nitre. Azda nezaškodí, keď si v krátkosti priblížime životné osudy troch mladých mužov, ktorí položili svoje životy i za našu slobodu. Hroziace nebezpečenstvo neslobody si krátko po skončení 2. sv. vojny uvedomovalo len zopár jednotlivcov. Tí aj varovali národ, ale ich hlasy boli hlasmi volajúcimi na púšti. Ošiaľ z nového začiatku budovania spoločnosti a fatamorgána komunizmu zaslepili oči mnohým. Ostali už len tí, čo naozaj horeli za pravdu a krivda biednych ich bolela. Tunega, Púčik a Tesár patrili medzi nich. Albert Púčik sa narodil v r. 1921 v Dolných Motešiciach. V tej istej obci sa v r. 1925 narodil aj Anton Tunega. Albert mal osem súrodencov, Anton Tunega štyroch. Jeho o rok staršia sestra Marta stála s ním aj pred súdom. O tom, že Albert Púčik to chce v živote niekam dotiahnuť svedčí jeho rozhodnutie stať sa lekárom. V školskom roku 1943/44 sa zapíše na lekársku fakultu, absolvuje však len zimný semester, lebo cestu mu skrížia vojnové udalosti a po vojne neustále konflikty s vrchnosťou. Tie mu vynesú nedobrovoľný “nápravnovýchovný” pobyt medzi väčšinou nedobrovoľnými budovateľmi Oravskej priehrady. V novembri 1947 už je v Rakúsku, po februárovom prevrate odtiaľ podniká cesty na Slovensko a organizuje tu protikomunistický odpor. Pochopiteľne, ako jedného z prvých osloví Antona Tunegu, ktorý od r. 1946 uniká pred zatknutím. Eduard Tesár prežil svoje detstvo a mladosť v Trenčíne. Vo vojnových rokoch bol zamestnancom Župného úradu v Trenčíne. Bol to na vtedajšie pomery vysoký úrad, a akiste len zásluhou tohto postavenia mohol pomáhať ľuďom, ktorí ho o pomoc požiadali. Boli medzi nimi utečenci z nemeckého zajatia, vojaci slovenskej armády Ján Šintaj, Pavol Šintaj a Jozef Žiak, všetci z Liptovského svätého Mikuláša. Eduard Tesár ich nakŕmil, ošatil a zadovážil im aj doklady. Bolo to v čase, keď vrcholili boje o Trenčín. Toto nemalé riziko podstúpil v čase, keď jeho žena čakala dieťa a on nemal ešte ani dvadsaťtri rokov. Urobil to bez nároku na odmenu či protislužbu. Po vojne zostal Edo pracovať na Okresnom národnom výbore. Zaiste jeho schopnosti a možno aj vojnové zásluhy rozhodli o jeho profesijnom postupe. Stal sa zamestnancom Povereníctva vnútra. Tam sa našlo miesto aj pre jeho manželku Alicu. Presťahovali sa do Bratislavy, dostali byt na Legionárskej ulici. V decembri 1949 však bezpečnosť urobí záťah na Bielu légiu a Púčika zatkne vo Vajnoroch, kde sa ukrýval u priateľa, ktorý ho však zradil. V máji 1949 sa v Bratislave začal veľký súdny proces s Bielou légiou. Obvinených bolo 62 ľudí, medzi nimi bol napr. triedny Antona Tunegu Dr. P. Cintavý, Marta Tunegová, P. Rafael Lexmann, Gabriel Fronc, Štefan Mikolášik, Ferdinand Daučík a i. Spomínaní traja mladí ľudia boli v ňom za údajnú velezradu a špionáž odsúdení na doživotie. Po rozsudku ich previezli z Bratislavy do trestného ústavu Leopoldov. Prokurátor Anton Rašla oznámil, že sa odvolá proti nízkej výmere trestu. V marci 1950 zástupca štátnej prokuratúry Ujhelyi a minister spravodlivosti Rais žiadali bezpečnostnú päťku v odvolacom pojednávaní o vynesenie troch trestov smrti. Dňa 16. septembra sa obžalovaní - okrem Púčika, Tunegu, Tesára – opäť stretli v Prahe pred Najvyšším súdom. Najvyšší súd vyslyšal hlas s rozsudkom nespokojného slovenského prokurátora a veľkej väčšine obžalovaných navýši tresty o niekoľko rokov, či aspoň mesiacov. Albert Púčik, Anton Tunega a Edo Tesár, ktorí na výsledok odvolania čakali v Leopoldove, boli v neprítomnosti odsúdení na trest smrti. Rozsudok bol vykonaný ráno v utorok 20. februára 1951 v Bratislave. Zákon 119/91 o súdnej rehabilitácii spomínaný krutý rozsudok nad týmito tromi mladými mužmi ukázal ako akt bezprávia.

Rudolf Dobiáš

 
       
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 
Zväčši obrázok Zväčši obrázok Zväčši obrázok
 

 


 

Foto © Eva Javorská