Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 6/2014 (november – december), ročník 15, ISSN 1335-9606 SvedectváZa všetko môže rým Príbeh Jozefa Baníka / Miriam Mikolková, Vladimír Bechný S vierou je aj utrpenie ľahšie ... Príbeh Milana Dlhého / Marek Masarik, Gabriela Mičurová Žena, ktorá životnú lásku našla po vojne, v tých najťažších časoch. Príbeh Márie Engelovej / Michaela Paulenová Keď išlo o život Príbeh Jána Zemana / Dominika Molitorová, Tamara Trojáková Spomienky p. Aquinasa Juraja Gaburu OP k blížiacim sa 100. narodeninám / Soňa Gyarfašová Pod rúškom totality. Príbeh Nory Dvoreckej / Michaela Gašpieriková, Ján Mozoľ, Lucia Ly Nguyenová Spravodajstvo KPVS Naši jubilanti Odišli od nás Oznamy
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Príbeh Jozefa Baníka Miriam Mikolková, Vladimír Bechný Jozef Baník, rodák z východného Slovenska, sa narodil 25. 4. 1938. Jeho rodná obec Dobrá nad Ondavou (okres Vranov nad Topľou) už neexistuje, pretože je zaliata vodou priehrady Domaša. Jeho rodičia Michal a Anna vychovávali Jozefa spoločne s bratom Michalom a sestrou Annou v kresťanskom duchu. Okrem svojej rodiny udržoval písomný vzťah so svojím strýkom z Kanady. Strýko mu pravidelne posielal balíky, za ktoré mu on posielal ďakovné listy. Jeho otec bol maloroľník, vlastnili 7 ha roľníckej pôdy. Jozef, keďže bol najstarším synom v rodine, musel pomáhať pri poľnohospodárskych prácach. V rokoch 1944 – 1949 navštevoval ľudovú školu v Dobrej nad Ondavou, neskôr študoval 4 roky na nižšej strednej škole meštianskej, taktiež v jeho rodnej obci. Po ukončení základného vzdelania nastúpil na Vyššiu priemyselnú školu vo Zvolene. Tam sa spoločne s ďalšími spolužiakmi dopustil trestného činu poburovania proti republike. Ako 17-roční študenti vyrábali plagáty a písali básne proti komunistickému režimu, napr. o Tisovi, vychvaľovali v nich bývalý slovenský štát a písali proti ľudovodemokratickému zriadeniu v Československej republike. Dokonca aj pod vplyvom liehových nápojov raz verejne spievali protištátne fašistické piesne, napríklad: „Od Prešova ide vlak, v ňom sa vezie Šaňo Mach, všetci Rusi na Slovensku majú veľký strach...“ alebo „Všetko nám sľubovali, nakoniec nám nič nedali, 30 rokov češtinou nás otravovali!“ Samozrejme, že sa obávali aj trestu, ich skutky a činnosť bola veľmi odvážna, vzhľadom na vtedajší režim v ČSR. Jozef Baník bol zakladateľom tejto skupiny, ako aj jej vodcom a často svoje básne prednášal pred spolužiakmi (celý rok do júna 1954). Myšlienka bojovať proti štátnemu zriadeniu vznikla už na ľudovej škole. Zo strany spolužiakov neboli nijaké námietky proti jeho činnosti, dokonca sa vytvorila skupina, ktorá mu mala byť nápomocná pri poburovaní ľudí (J. Bakalár, M. Gal a A. Jurica - spolužiaci, pomáhali mu pri prepisovaní). Písaniu ostrých básní proti vtedajšiemu štátnemu zriadeniu sa venoval aj na začiatku školského roka 1954/1955, i keď veľa vecí sa oproti minulému roku zmenilo. V dôsledku toho, že celý svoj voľný čas obetoval myšlienkam o lepšej budúcnosti, stal sa z neho nepozorný žiak, zhoršil si prospech. Prepadol do nižšieho ročníka, kde upustil od otvoreného štvania žiakov, iba s J. Juráčkom napísal ďalšie dve básne, ktoré sa neskôr chystal zverejniť. Prišiel o svoje štipendium, ale aj naďalej sa stravoval v školskej jedálni a využíval priestory ubytovne internátu, čo viedlo k veľkej zadĺženosti (približne 1000 Kčs), pretože jeho otec nemal peniaze na zaplatenie tohto dlhu a ani ho nechcel splatiť. Písal aj básne ľúbostného charakteru a zo života študentov (výsmešný charakter mierený na profesorov), ktoré však verejne nevydával, lebo nechcel obohacovať literatúru vtedajšieho zriadenia. Iba jedna z nich bola uverejnená v časopise Smena, pod nadpisom Dukla a on za ňu dostal odmenu 28 Kčs. Jeho životným cieľom už od malička bolo stať sa spisovateľom, bol nadšený z myšlienky vymýšľať básne, v ktorých by vychvaľoval kapitalistické vykorisťovanie, ako aj písaním románov proti robotníckej triede. Túto činnosť však v ČSR nemohol realizovať, preto chcel odísť do zahraničia. „Mojím snom bolo odísť tam, bojovať tam proti ľudovodemokratickému zriadeniu všetkými možnými prostriedkami za nastolenie kapitalizmu v ČSR a potom sa vrátiť nazad domov a stať sa oslavovaným hrdinom v dejinách. Byť hrdým na to, že aj mojou zásluhou došlo k zatrateniu štátneho zriadenia.“ Veľmi poctivo si naplánoval útek do zahraničia, do Bavorska, kde mal pokračovať vo svojej práci a zveličovať dejúce sa udalosti v ČSR. Pomocou rozhlasu chcel vysielať štvavé veci priamo zo zahraničia. Pokus o ilegálny prechod cez hranice sa mu nepodaril, a tak bol 28. októbra 1954 o 22:15 hodine na nádraží v Chebe zadržaný v priestore tamojšieho útvaru PS. (nezrovnalosť v oficiálnych spisoch – 29. októbra o 21:00 hod.) Za tento trestný čin bol Jozef Baník zatvorený a vypočúvaný, počas 6 mesiacov vyšetrovacej väzby bol na samotke. Nerád spomína na toto obdobie, bolo veľmi náročné na psychiku človeka, pretože režim bol veľmi prísny a väzni často dostávali aj fyzické tresty. Prvé pojednávanie mal na ľudovom súde v Gelnici, na ktorom ho uznali vinným a stanovili mu trest odňatia slobody na 3 roky: ...„Verejne poburoval proti republike, jej samostatnosti, ústavnej jednote, územnej celistvosti a jej ľudovodemokratickému štátnemu zriadeniu a spoločenskému poriadku, ktoré sú zriadené ústavou. Za to sa odsudzuje podľa § 81 ods. 1 tr. zák. k trestu odňatia slobody v trvaní 3 rokov. Podľa § 55 tr. zák. súd vyhlasuje za prepadnuté veci fotografie na čl. 33, 34, ako aj protištátne dopisy na čl. 35, 36, 39, 40, 41 prepadli v prospech štátu. Podľa § 36 ods. 1. tr. por. obvinený je povinný nahradiť trovy trestného konania preddavkované štátom. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 3 dní odo dňa jeho vyhlásenia alebo doručenia na ľudovom súde v Gelnici. V čase podané odvolanie má odkladný účinok.“ Voči tomuto rozsudku sa odvolal. Pojednávanie sa opakovane konalo na Krajskom súde v Košiciach. Prejednali viaceré stanoviská a súd mu v záverečnom rozsudku uložil trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, čo znamenalo, že prihliadli na neplnoletosť súdeného: ...„Krajský súd podľa § 197 písm. c. tr. por. Zrušuje napadnutý rozsudok vo výroku o treste a mladistvému Jozefovi Baníkovi ukladá podľa § 60 ods. 2, § 81 ods. 1 tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 18 /osemnásť/ mesiacov a to bezpodmienečne... Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.“ Išiel do ústavu pre mladistvých v Zámrsku, t. j. v Čechách. Jozef Baník spomína na svoj pobyt vo väzení: „Bolo to také vojenské. Pred spánkom sme pochodovali a spievali piesne: Sme slovenská mládež, Hlinka je náš otec a Tiso vodca náš. Českí bachari si to nevšimli. Potom prišiel nejaký dozorca, ktorý okamžite volal prokurátora. Hrozili nám ďalšie 2 roky, ale mali sme šťastie, lebo práve vtedy tam bol jeden starší dozorca, ktorý sa nás zastal. Bola to miernejšia forma väznice. Aj jedlo bolo pomerne obstojné.” V tomto väzení Jozef pracoval ako zvárač, ale aj ako poľnohospodársky robotník pre firmu Agrostroj. Raz ho prišiel navštíviť aj jeho otec, matka nemohla, pretože sa musela starať o deti. Následne bol prevezený do veľmi prísnej väznice Bory - Plzeň. Eskorta bola veľmi nepríjemná, pretože z Košíc boli cestou 3 zástavky: Ilava - Olomouc - Pankrác. V autobuse cestovali pripútaní vedľa seba reťazami (americkými relkami). V druhej väznici boli dvaja umiestnení v jednej cele, ktorá merala 4 metre, otvorila sa ráno o piatej a zavrela o desiatej. V tejto väznici neboli povolené nijaké návštevy. Väzni neboli vôbec priateľskí, iba zopár, s ktorými sa Jozef občas rozprával. Zvyšok boli kriminálnici, ktorí nemali nijaký záujem o okolitých ľudí. Vychádzku mali povolenú len 2 krát týždenne. Dozorcovia si vymýšľali všelijaké veci, aby ich mali za čo trestať. Väzni ich museli pozdraviť, ale aj keď to spravili, dozorcovia to zamlčali, aby im mohli povedať s uštipačným tónom v hlase a širokým úsmevom škodoradosti na tvári: „Vy ste nepozdravili! Hláste sa u hlavného.“ Následne dostali trest, kedy sa im 2 dni nepodávala nijaká strava, iba teplá voda a až na tretí deň jedlo: „Bolo to hrozné. Raz sa mi veľmi chcelo spať, ale tí mukli, čo boli kuchári, mi nasypali cukru. Ja som tak ožil, akoby mi dali nejakú zázračnú rastlinu. Hladoval som. Bolo tam len 300 gramov chleba. V nedeľu bola veľmi slabá večera, polievka žbrnda - mäsa veľmi málo a k tomu len kúsok malej buchty. Vo väznici som sedel s vynikajúcim človekom, katolíckym kňazom doktorom Vojtechom Jenčíkom, ktorý sa so mnou vždy ochotne podelil o jedlo.“ V tomto väzení museli pracovať pre KOH-I-NOOR, kde vytvárali patenty a taktiež driapali perie. Všetko robili ručne. Dostávali korunu na deň, 50 percent išlo na väzenské náklady a 50 percent išlo na konto. Všetky ostatné príjmy, ako napr. rodinné prídavky, museli dávať štátu. Tesne pred skončením väzby ho poslali do Škodových závodov, kde sa vyrábali liatinové odliatky, ktoré museli ručne oklepávať brúskou. Po prepustení z väzenia mali väzni povinnosť podpísať, že 20 rokov o tom nebudú nikomu a nikde hovoriť. Po ukončení trestu odňatia slobody bol Jozef 3 mesiace doma, o 3 mesiace dostal povolávací rozkaz a narukoval do I. technického práporu (TP) v Rajhrade pri Brne. V tomto TP budovali protiatómový kryt pri kasárňach a rôzne bunkre. Neskôr pracovali v Moravskej Novej Vsi na protiradarových zariadeniach ako aj na letisku Ochoz, kde budovali rolovacie plochy. Pracovali na rôznych stavbách, robili najmä murárske práce s mizernou mzdou. Iba niekedy dostali nejakú odmenu, napríklad žold (dobrá odmena - 74 korún), ďalej dostávali 4,80 na desiatu (brané cez mäsnu). Odoberali aj 600 Kčs - revúta, ktoré dostávali na stravovanie, lebo ho nemali zabezpečené (20 korún - stravná jednotka). Okrem stravy dostávali určitú mzdu za vykonanú prácu vo výške 400-600 Kčs, z ktorých ale museli odvádzať poplatky na ubytovanie. Viacerí z nich tieto peniaze neminuli, odkladali ich, aby si aspoň niečo ušetrili. Po ukončení základnej služby v TP oddieloch (2 roky) chcel Jozef hneď odísť. Už nechcel ďalej drieť ako kôň a dostávať za to nízky plat. Riadil sa myšlienkou, že v bani zarobí viac peňazí. Ako člen oddielu mal predĺženú dobu pobytu (o 6 mesiacov dlhšie) v TP oproti základnej vojenskej službe. Preto keď chcel odtiaľ odísť, musel podpísať zmluvu do uhoľných baní v Ostrave. V baniach pracoval dva roky, zarobil si pomerne slušné peniaze za ťažkú prácu, ale na toto prostredie, na rozdiel od toho predtým, už spomína v dobrom: „Boli sme mladí, obľúbení, v dedine sme chodili s mládencami do kostola a ja osobne som tam spieval pašie. Chodili sme aj na kultúrne akcie, na národopisné plesy. Moraváci nás učili tancovať verbunk, my ich zase čardáš.“ Keď sa vrátil z vojenčiny domov, nesmel študovať na žiadnej strednej škole. Nemohol študovať, tak sa „chytil lopaty“ a chodil po rôznych stavbách, napríklad v Bardejove. Nemal na výber, musel pracovať, aby sa ako-tak uživil. V roku 1965/1966 otvorili diaľkové štúdium pri Gymnáziu vo Vranove nad Topľou, pretože „papaláši“ potrebovali mať maturitu. Tam sa hneď prihlásil. O tri roky zmaturoval s vyznamenaním. V roku 1968 Vojtech Jenčík (farár v Žalobíne, bývalý politický väzeň), s ktorým sa Jozef často stretával, prečítal v novinách, že otvárajú Právnickú fakultu v Košiciach a nahovoril Jozefa, aby si podal prihlášku na túto fakultu. Najskôr však musel ísť na súd, pretože keď bol ako mladistvý súdený, mal právo na zahladenie rozsudku. V spisoch mal napísané, že bol ako 17-ročný trestnoprávne odsúdený, ale výpis z registra trestov pre verejné alebo služobné potreby neposkytovali. Mal veľké šťastie, pretože v roku 1968, v období dočasného uvoľnenia pomerov v ČSSR od Jozefa Baníka nežiadali nijaké dokumenty o jeho trestnej činnosti. Aj profesor Gerášek, ktorý bol členom komisie skúšajúcich profesorov, ho upozornil, že iný rok by si pozreli jeho materiály. Pár dní po odoslaní prihlášky mu došla pozvánka na prijímacie pohovory priamo do Košíc na právnickú fakultu. Tam absolvoval skúšky z dejín, na ktoré si veľmi dobre pamätá. „Spomínam si hneď na viaceré otázky na ktoré sa ma pýtali, napríklad na vznik Veľkej Moravy, alebo chceli odo mňa, aby som vymenoval panovnícke rody v Uhorsku a v Českom kráľovstve. Väčšiu časť skúšok tvorili politické otázky, na ktoré som odpovedal bez chyby.“ Písomné skúšky mali vopred pripravené na laviciach, na každej lavici bolo umiestnené číslo, ktoré skúšajúci určili abecedne podľa mien. Jozef mal číslo 3. Na celú písomnú prácu mali 20 minút a pri každej otázke mohli označiť iba jednu správnu odpoveď. „Pri každej správnej odpovedi som urobil krížik, no stretol som sa aj s piatimi otázkami, pri ktorých som nevedel, čo napísať. Zdalo sa mi, že ani jedna odpoveď nebola správna, tak som nič neoznačil. Príkladom na takúto otázku bolo vymenovanie ministrov zahraničných vecí, ktorí sa zúčastnili Mníchovskej dohody. Bolo tam napísané minister zahraničných vecí Talianska, Ruska a rôznych iných krajín. Nič som neškrtol, iba napísal otáznik.“ Po ukončení skúšky ich rozdelili do skupín a jednej skupine hneď povedali, že môžu odísť domov. Členovia tejto skupiny sa radovali, lebo si mysleli, že už sú prijatí na fakultu. Zvyšku povedali, aby sa opätovne dostavili o 13. hodine, kde ich čakali ďalšie pohovory. Tieto skúšky už prebiehali ústnou formou, kedy museli záujemcovia o štúdium na právnickej fakulte obhájiť svoje vedomosti pred skúšajúcou komisiou v slovenskom aj ruskom jazyku. Jozef Baník exceloval počas týchto skúšok. „Profesor Čebotarev, syn ruského emigranta pôvodom šľachtic, ktorý utiekol do Československa pred Veľkou októbrovou revolúciou, vtedy za mnou prišiel, zaslzeným pohľadom sa mi uprene díval do očí a s hrdým tónom v hlase mi povedal iba jedno slovo: „maladec“. Nevedel som, čo to znamená, tak som tie slová zobral ako urážku. Myslel som, že ma oslovil slovom mládenec a ja som bol už vtedy ženatý chlap.“ O pár minút Jozefovi jeden skúšajúci profesor vysvetlil, že to v Rusku, keď niekto niekoho osloví slovom „maladec“, je to veľmi významná pocta pre toho človeka. O sedem dní mu prišiel list, že bol prijatý na právnickú fakultu, no tento fakt držal v tajnosti, nikomu sa o ňom nezmienil. Obával sa, že by mohol ohroziť svoje prijatie na fakultu tým, že by niekto poznal jeho minulosť a mohli by ho z nej vylúčiť. Štúdium na tejto škole trvalo 3 roky, počas ktorých si sám zarábal na rôznych brigádach. Robil na pozemných stavbách s krompáčom alebo pracoval ako tesár. Na pohrebe farára V. Jenčíka mal Jozef rozlúčkovú reč. Po pohrebe sa s jedným jeho kamarátom rozhodli, že spolu opijú cirkevného referenta pod zámienkou, aby od neho získali podpis na uzákonenie vysluhovania poľnej svätej omše. Za totality nebolo povolené vysluhovať sv. omšu mimo kostola, preto to pre nich vtedy znamenalo veľmi veľa. Dosiahli to, čo žiadali, každému sa páčilo miesto s krajším prostredím a výhľadom na priehradu Domašu. Po vyštudovaní práva až do roku 1989 zastával funkciu právnika na družstve. Prokuratúra, súdy a právnici vo vyšších úradoch museli byť straníci, čo Jozef nebol, preto nemal možnosť výberu iného zamestnania. Spolu s ďalším kamarátom mali na starosti 23 družstiev, ktoré všeobecne zastupovali a mali na starosti pridružené výroby a arbitráže. Všetkých 23 družstiev sa im skladalo na plat, no vyplatený boli iba jedným družstvom z okresu Humenné. Po družstve robil komerčného právnika. Počas nežnej revolúcie bol tajomníkom okresného výboru KDH, kde si udržal svoj post počas 2 rokov (1989-1990). Po Jozefovi nastúpil Ján Fígeľ, s ktorým zo začiatku spolupracoval. Po vypršaní volebného obdobia sa stal advokátom, pretože zmena zákona v roku 2007 zrušila komerčné právnictvo. Dnes už je pán Jozef Baník 16 rokov na dôchodku, žije sám vo Vranove nad Topľou, jeho manželka už nežije (Helena Baníková, rod. Stanovčáková). Jediná funkcia, ktorú v súčasnosti zastáva, je funkcia podpredsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska a aktívne sa zúčastňuje na rôznych podujatiach, organizovaných Konfederáciou. „Nenadávam, neobviňujem, toto bola veľká škola pre mňa, toto moje utrpenie, ale nezabúdam. A na záver odkazujem vám mladým, aby ste už nikdy nedopustili, aby bol totalitný režim, ktorý bol genocídny, tým, že odstraňoval triedy. Odstránil roľnícku triedu zo Slovenska, inteligenciu, cirkev.“ (Práca študentov Gymnázia Varšavská zo Žiliny zo študentskej konferencie Nenápadní hrdinovia)   Jozef Baník  Podpredseda KPVS JUDr. Jozef Baník (prvý sprava) Príbeh Milana Dlhého Marek Masarik, Gabriela Mičurová Milan Dlhý sa narodil 6. januára 1929 v obci Staré Hory. Jeho matka sa volala Jozefína Dlhá, pracovala ako úradníčka a otec sa volal Gustáv Dlhý. Náš pamätník pochádzal zo šiestich detí, pričom mal 3 staršie sestry a dvoch mladších bratov. Jeho život bol zvláštny aj tým, že prvých 25 rokov žil na 23 miestach. Už ako dvojročného ho vzala teta Štefánia Lovíšeková od rodičov bývať ku starej mame do Považskej Bystrice. Bývala tam s ním aj spomínaná teta, ktorá sa mu stala druhou mamou. V Považskej Bystrici navštevoval základnú školu po piatu triedu v rokoch 1935 až 1940. Keď mal 11 rokov, prestúpil na saleziánske gymnázium do Šaštína. Tu študoval päť rokov. Na konci piateho ročníka zložil skúšky a vrátil sa domov. Pán Dlhý bol už od malička vedený k tomu, aby sa v budúcnosti stal saleziánom. „Nás vlastne vychovávali k tomu, aby sme sa dali k saleziánom. Tak ja som sa dal tiež nahovoriť a šiel som do noviciátu do Svätého Beňadika.“ Tento noviciát trval rok a po jeho absolvovaní išiel dokončiť šiesty, siedmy a ôsmy ročník na štátne gymnázium do Trnavy. Po určitom čase sa presťahoval do dedinky Hody pri Galante, kde aj zmaturoval. Po maturite, ešte nie ako kňaz, šiel na Miletičovu do Bratislavy na tri skúšobné roky, kde pracoval s mládežou. Náplňou jeho práce bolo starať sa o futbal a riadiť ho. Mal na starosti 3 detské družstvá, 2 dorastenecké a 1 družstvo dospelých. Toto družstvo sa nazývalo ŠK Ružinov a hralo aj v štátnej súťaži. Z Miletičovej bol prepustený do občianskeho života. Jeho život ďalej ovplyvnila situácia po februárovom prevrate v roku 1948. „No a tam v jednom čase sa všetko zmenilo keď nás zastihla Barbarská noc. Hneď v noci nás brali autobusmi, najprv do Šaštína, tam sme boli asi týždeň a potom do Podolínca. V Podolínci sme boli asi niekoľko mesiacov a potom mladých odtiaľ brali do Kostolnej pri Trenčíne. Odtiaľ nás potom poslali na Priehradu mládeže.“ Tam, podobne ako všetci ostatní, dostal modrú košeľu a musel pracovať. Býval v drevených provizórnych domoch, ktoré sa podobali väzeniu. Odniesol si odtiaľ aj rôzne spomienky, dobré, ale aj tie menej šťastné. „Také úsmevné bolo to, že napríklad nás chceli, bývalých rehoľníkov, učiť fyzkultúru, výchova k športu. Tak nám dali také mladé dievča a chcela nás učiť hádzať guľou, a tak nám to predviedla a jeden z nás povedal: „Aj ja to skúsim“ a hodil 3-krát viac ako ona a ona sa rozplakala.“ Na jeho šťastie im vedenie povolilo chodiť na sväté omše, čo ich duševne posilňovalo a pomáhalo im prekonať toto neľahké obdobie: „No ale dovolili nám, vlastne sme si to vynútili, chodiť v nedeľu do kostola. Tak sme ráno nastúpili a pochodovali sme do blízkych dedín, niektorí aj do Púchova. Odtiaľ sme prišli spevom do tábora.“ Avšak po mesiaci sa vrátili späť do Kostolnej pri Trenčíne a pán Dlhý bol prepustený. Po šťastnom prepustení si náš pamätník našiel zamestnanie. Radosť však netrvala dlho. „Ale za pár dní nastal príkaz narukovať na vojnu, a to boli takzvané PTP oddiely.“ Pán Dlhý narukoval v septembri 1950 minimálne na 2 roky. Ako „pétepák“ bol umiestnený najprv pri Sázave na Morave, no väčšinu času strávil v Libavej. Z Libavej bol presunutý ku Přerovu, kde sa zúčastnil stavby vojenského letiska pre tryskové lietadlá. Opísal nám, aké tam boli pomery: „V PTP sme museli pracovať, kto prišiel, musel pracovať. Väčšinou tie podradné práce, krompáč a lopata. Po práci ešte vymýšľali aj s cvičením, preháňali nás pochodovať a podobne. Ale inak cez sobotu a nedeľu bolo voľno, tak sme chodili na prechádzky do Přerova a zase naspäť sme sa vrátili.“ V přerovskom PTP, kde bol pán Dlhý, neboli len rehoľníci, ale aj vysokoškoláci, ktorí boli vyhodení zo školy, normálni väzni a iní. Za prácu dostávali mzdu, ktorá však bola malá a ešte sa z nej strhávali poplatky za stravu a ubytovanie. Nadriadených museli poslúchať, lebo velitelia rozdávali rôzne tresty. Aj pán Dlhý mal dostať trest, ktorý predstavoval 30 zarazených vychádzok, ale nakoniec vedenie tábora trest zrušilo. Pán Dlhý nám prezradil, za čo mal dostať trest: „Bol neprikázaný cirkevný sviatok a ja som tam mal aj bicykel, tak som išiel skoro ráno na omšu, ale keď som sa vrátil, tak ma zbadal veliteľ.“ O pár mesiacov, konkrétne v decembri roku 1950, sa stretol v Žiline s Ernestom Macákom a dozvedel sa o jeho „protištátnej a rozvratnej“ činnosti. Macák sa stýkal s údajným agentom Vatikánu Františkom Revesom a spolu nelegálne prevážali duchovných cez hranice do zahraničia. V Přerove Macák navštívil rehoľníkov, ktorých učil bohoslovectvu, medzi nimi bol aj náš pamätník. Pán Dlhý mal byť už prepustený z PTP, ale zrazu vyšiel rozkaz na jeho zadržanie. „To zatknutie bolo dosť zaujímavé, my sme išli do parku a tam sme sedeli a debatovali. Zbadali sme, že nás niekto pozoruje, a tak sme si povedali, že pôjdeme každý inou stranou, lebo je to podozrivé. Ako sme sa pohli, tak nás obkľúčili muži s revolvermi a povedali: ,Hore ruky‘. Do mňa vošla taká zlosť, že som ich nezdvihol a potom na mňa zreval: ,Pre vás to neplatí?‘. Tak potom som ich zdvihol a už nás brali do áut a na vyšetrovanie.“ Dňa 8. septembra 1952 Štátna bezpečnosť zobrala pána Dlhého do vyšetrovacej väzby pre rozvracanie republiky. Obvinený bol zo združovania sa proti republike. „Áno, ale to je všetko výmysel. Aké združovanie? V tom čase, ak sa traja zišli a náhodou niekto povedal nejakú kritiku na vládu a bol niekto, kto to oznámil, tak to vyšetrovali, bol to prečin“ Najprv bol v Přerove, odtiaľ bol prevezený do Olomouca a za pár dní do Bratislavy do Justičného paláca. Bolo to v marci 1953, kedy zomrel prezident Gottwald. Pán Dlhý spomína: „Tu som sa za chvíľu naučil morzeovku a tak sme si ťukali signály na radiátory. Čudoval som sa, lebo jeden hlásil, že vonku sú čierne zástavy, a pýtal sa ma, či neviem, čo to je. A to bolo vtedy, keď zomrel Stalin a zakrátko aj Gottwald.“ Počas 16-mesačnej väzby pán Dlhý zažil na vlastnej koži donucovacie prostriedky režimu. „Keď som im neodpovedal, ako chceli, dozorca sa rozbehol, že mi dá facku, ale nakoniec mi ju nedal. To som mal také šťastie vtedy.“ Iní nemali také šťastie, ako sa presvedčil náš pamätník, keď ho zatvorili do cely: „Ale tam, keď som došiel do cely, videl som tam napísané, vyškrabané na dverách: ,Mučili ma do krvi‘. Na zemi bola ešte krv.“ Neskôr bol presunutý do Trenčína a odtiaľ opäť do Olomouca. V cele bol zo začiatku sám, ale neskôr mal aj spoluväzňov, ktorí boli väznení nielen z politických dôvodov. Opísal nám aj vzťahy medzi väznenými: „Také normálne, boli tam síce aj Cigáni, aj takí, čo radi kradli. Aj cukor, ktorý som dostal na týždeň do kávy, aj ten mi ukradli. A stala sa tam aj jedna vražda, jeden Cigán zabil druhého.“ Po 16 mesiacoch začal súdny proces v Olomouci. Tu bol pán Dlhý na Štedrý deň roku 1953 súdený spolu s Jozefom Kaiserom a Jánom Pivarníkom. Do väzenia sa nedostali len tak náhodou. V Přerove bol na nich nasadený tajný agent, ktorý sa tváril, že je kňaz a ich spolubojovník. „Áno, to bol jeden Čech, volal sa Zdeněk, ale priezvisko neviem. On tam bol s nami v PTP a bol tam nasadený. Možno aj priamo na mňa a predstavil sa ako kňaz, pritom sa asi len niečo naučil a tváril sa, že je kňaz. Spával nado mnou v poschodovej posteli. To som ani nevedel, čo je zač. Mnohých zatkli a on to na všetkých povedal, nielen na nás troch, ale na viacerých.“ Bol usvedčený aj tým, že jeho a aj ďalších vojakov - saleziánov navštevoval Ernest Macák, s ktorým mali vyvíjať protištátne aktivity, napríklad to, že napriek zákazu tajne študovali bohoslovectvo. Macák bol salezián, ktorý nahováral ľudí na vstup do rádu saleziánov. Už počas spomínaného súdneho konania v Olomouci bol Milan Dlhý odsúdený na trest odňatia slobody na dobu troch rokov a odňatia občianskych práv na päť rokov. Kaiser dostal dva a pol roka a Pivarník dva roky. Pán Milan Dlhý bol síce odsúdený na 3 roky odňatia slobody, ale 1 rok bol amnestovaný. Šestnásť mesiacov si už odsedel vo vyšetrovacej väzbe a ešte mu ostávalo osem mesiacov, ktoré, ako povedal, boli najhoršie, lebo sa dostal do Jáchymova do uránovej bane. Pán Dlhý bol v jáchymovskom tábore Bratrství. Pracovalo sa tam na tri zmeny. „Najhoršie boli tie nástupy v noci, mali sme nastúpiť na šiestu, ale nás zobudili o štvrtej a museli sme tam čakať na zime, kým sme sa dostali do baní. To bolo dosť kruté.“ V tomto tábore mnohokrát menil druh práce. V jednom čase pracoval na povrchu bane, kde sa staral o prísun vozíkov. Na túto činnosť sa mu tiež viažu nepríjemné spomienky. „Niekedy bol úraz tak nám doviezli toho postihnutého, niekedy bol úplne zaliaty krvou. Úplne bol červený. Tak sme ho rýchlo niesli na nosidlách na ošetrenie.“ Pracoval aj priamo v bani, kde bola práca naozaj tvrdá. „Volalo sa to vedúci vlakov. Vláčik viezol uránovú rudu z bane. Ja som bol vedúci, ktorý bežal pred vlakom, prehadzoval výhybky a na miestach, kde by sa mohol prevrhnúť, som ho ešte odtláčal. Tam som pracoval niekoľko mesiacov.“ Pán Dlhý opisoval pobyt v Jáchymove ako skutočne hrozný, nie nadarmo bývalí väzni ho označujú ako „jáchymovské peklo“. Väzni tam bývali v drevených barakoch a boli tam zlé sociálne podmienky. „Ešte vymysleli trestný barak a tam posielali tých, čo nemali dostatočné percento odpracovaných hodín. Vždy sa nedalo pracovať, lebo ak nám neprisunuli vozíky, tak som musel čakať a nemal som čo robiť. Našťastie som sa nedostal do toho trestného baraku, lebo ma zachránil jeden spoluväzeň.“ Najhoršie na tom bolo to, že v nich nebývali len politickí väzni, ale aj normálni väzni, lupiči, vrahovia a iní. Občas sa niektorí pokúsili dostať na slobodu, ale ich úteky boli neúspešné: „Tam sa aj pokúsila jedna skupina prekopať sa pod zem a aj sa prekopali, ale ich pochytali. Ja som ich poznal. Vedľa sme mali barak, ale ja som nevedel, že chcú ujsť. Tajne sa prekopávali.“ Pán Dlhý sa po ôsmich mesiacoch v Jáchymove konečne vrátil domov bez akýchkoľvek kontaktov na ostatných väzňov z tohto tábora nútených prác. Jeho rodina bola, samozrejme, šťastná z jeho návratu, ale on sa cítil stále neisto, nakoľko ho ŠtB stále sledovala, až do pádu režimu v roku 1989. „Režim stále dával najavo, že ma sleduje a niekoľkokrát ma aj vyhodili zo zamestnania a musel som si hľadať druhé a až do konca režimu som vedel, že ma stále sledujú, stále som bol nebezpečný.“ Nemohol dostať nijakú lepšiu prácu s vyšším platom, preto zamestnania často striedal. „Stále mi hrozilo, že ma vyhodia. Štyrikrát som dostal výpoveď.“ Najprv pracoval znova na Priehrade mládeže. Potom odišiel pracovať do Považskej Bystrice do podniku Reštaurácie a jedálne. Tu sa pánovi Dlhému darilo, avšak jeho pracovný úspech bol neprípustný pre štát a znova musel zmeniť zamestnanie. V roku 1960 odišiel pracovať do Váhostavu Mikšová, kde sa podieľal na výstavbe hydroelektrárne. Vo Váhostave zotrval až do svojho dôchodkového veku. Venoval sa tam stavbám rôzneho charakteru. Pretože robil v stavebníctve, rozhodol sa doplniť si vzdelanie na Strednej priemyselnej škole stavebnej v rokoch 1963-1966. Navštívil mnoho krajín, napríklad Rakúsko, Maďarsko, Taliansko, Juhosláviu a iné. Po návrate z väzenia uvažoval, či sa stane saleziánskym kňazom. Po dôkladnom zvážení sa rozhodol, že lepšie bude, keď si založí rodinu a saleziánstvu sa už nebude venovať. To však neznamenalo, že sa vzdal svojho duchovného života. Jeho úsudok bol podnietený situáciou v republike a samotným režimom. V roku 1960 si vzal za ženu Veroniku Dlhú, rod. Sadeckú, ktorá pracovala ako úradníčka na poštovom úrade v Žiline. Spolu vychovali dve deti, jedného syna a jednu dcéru, ktoré sú už dnes dospelé. Avšak aj jeho deti čiastočne pociťovali praktiky bývalého režimu, keďže ich otca stále sledovali, a preto ich nemohol dať na lepšiu školu. Aj kvôli tomu sa presťahoval z Považskej Bystrice do Žiliny, kde už býva štyridsať rokov. Dnes má už štyroch vnukov a jednu vnučku. Bohužiaľ, jeho pani manželka pred šiestimi rokmi zomrela a on žije sám vo veľkom byte na žilinskom sídlisku Vlčince a ako sám priznal, má sa dobre. Želá si iba, aby mu zdravie čo najdlhšie slúžilo. Milan Dlhý je členom Konfederácie politických väzňov Slovenska a pravidelne sa zúčastňuje na stretnutiach Konfederácie. (Práca študentov Gymnázia Varšavská zo Žiliny zo študentskej konferencie Nenápadní hrdinovia)  Milan Dlhý  Pri pamätníku v Nimnici, foto: P. Sandtner | |