Konfederácia politických väzňov Slovenska
Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
Hlavná stránka | Časopis | Organizačná štruktúra | Dokumenty | Pozvánky | Fotoreportáže | Darujte 2%

 

Naše svedectvo 5/2021 (september – október), ročník 22, ISSN 1335-9606

Myšlienka čísla / Príhovor prezidentky SR Zuzany Čaputovej pri príležitosti Pamätného dňa obetí komunizmu

Portrét čísla
Rozhovor s pátrom Jozefom Kendrom CCG / Martina Sedláková, Zuzana Gáliková

Svedectvá

Ani mi nepovedali, že dnes už mám osemnásť
/ Ján Hospodár
Zo svadobnej cesty do väzenskej cely
/ Marta Glossová
Alexander Schlesinger
/ Juliana Bilačičová

Aktualityá

Príhovor Jozefa Viskupiča
Dary pre pápeža Františka

Spravodajstvo KPVS
Naši jubilanti
Odišli od nás
Oznamy

 

 

Z uverejnených článkov vyberáme:


Príhovor prezidentky SR
Zuzany Čaputovej pri príležitosti
Pamätného dňa obetí komunizmu



     24. jún je Pamätný deň obetí komunizmu na Slovensku. Pri pamätníku na Jakubovom námestí v Bratislave som sa poklonila tým, ktorí boli neprávom prenasledovaní, väznení a mučení za postoje, ktoré neboli v súlade s oficiálnou štátnou ideológiou.
     Pamätníci, ktorých sa toto prenasledovanie osobne dotklo, mi porozprávali svoje životné príbehy. Jedného z nich väznili v uránových baniach v Jáchymove za to, že mal kontakt so zahraničím, iný dostal trest len preto, že jeho otca označili za kulaka a ďalší bol väznený, lebo v túžbe po slobodnom svete sa pokúsil emigrovať. Mnohí boli prenasledovaní pre svoje náboženské presvedčenie a ich deti nemohli študovať.
     Aby sme mali budúcnosť, potrebujeme si pripomínať minulosť. Títo ľudia sú našou živou pamäťou. Nezabúdajme na nich.








Portrét čísla

Rozhovor s pátrom Jozefom Kendrom CCG

Martina Sedláková, Zuzana Gáliková


13. apríla si pripomíname 71. výročie Akcie K – tzv. Barbarskej noci, keď došlo k likvidácii mužských kláštorov v Československu a k internácii takmer 881 slovenských rehoľníkov. „Náš“ páter Jozef, tešiteľ, bol v tom čase čerstvý maturant. Spolu s inými pomáhal rozširovať protištátne letáky, ktoré vyjadrovali nesúhlas s týmto násilným zákrokom režimu. Chytili ho a dostal desať rokov väzenia. Viac o jeho spomienkach z väzenia a z jáchymovského pekla uránových baní, aj o tom, ako pokračoval jeho život po prepustení, si môžete prečítať v rozhovore.

Ako prebiehalo vyšetrovanie?
Tak ako každému, aj mne pridelili referenta. Mal pelendrek, s tým ma bil. Niekedy po hlave, po nohách a po rukách. Chcel, aby som sa priznal k niečomu, čo nebola pravda. „Tam a tam si bol!“ „Ja som tam nebol.“ „Bol si tam!“ Človek buď vydržal alebo nie. Na súde som povedal prokurátorovi: „To nie je pravda, čo je tam napísané.“ On na to: „Veď ste to podpísali.“ „Lebo ma bili.“ „U nás sa nebije.“ A vec bola vybavená. To boli také frašky. Neexistovala žiadna obhajoba. Všetko bolo nadiktované. Stačilo, že človek mal leták, alebo ho len videl, dostal „paragraf“ velezradu – päť rokov, desať, pätnásť. Vtedy to tam len tak sekali. Aj v noci súdili, toľko bolo pozatváraných. V 50. rokoch bol špeciálny Štátny súd v Bratislave pre Slovensko a v Prahe pre Česko a Moravu. 50. roky boli najostrejšie. Po troch mesiacoch samotky v Prešove som prvýkrát vyšiel von na prechádzku. Každé dva dni nás pustili na štvrť hodinu na väzenský dvor. Tam sme chodili s rukami za chrbtom a v odstupoch, ako teraz, keď je korona (smiech) – dva alebo tri metre od seba. Bez slova, dookola. Vyšetrovacia väzba trvala pol roka.

Mali ste strach?
Sme tak stvorení, že sme schopní sa do určitej miery prispôsobiť novému prostrediu. Je pravda, že bez viery by to bolo ťažko. Človek mal motív, vedel, prečo trpí. Ten, čo niekoho zabil, mal iste iné myšlienkové pochody. My sme trpeli za správnu vec. Určite som ako mladý človek nepočítal s tým, že ma zavrú. Predtým zatvárali len takých, čo kradli alebo zabíjali. Človeku prešlo hlavou – tí tvoji kamaráti sú doma, študujú. A ty tu musíš trpieť, ale potom som si povedal: „Nešpekuluj, Pán Boh ťa tu chcel mať, tak ťa má tu. Vydrž.“ A hotovo.

Potom ste išli rovno do Jáchymova?
Odsúdení sme boli tesne pred Vianocami, autobusom nás odviezli najprv do väzenia v Leopoldove – bola to pevnosť, po obvode sa bývalo, v strede bol elipsovitý betónový dvor. Pracovali sme v dielňach – košikárska, zámočnícka, umelecká, hospodárska a v ďalších. Po robote sme sa zišli na dvore a v šesťstupe sme chodili pol hodiny. Potom išiel každý do svojej cely cez ťažké staré drevené dvere s visiacou zámkou. Mali sme tam iba piecku, záchod tam nebol. Iba stena v kúte, za ktorou bol „žanek“, hrniec s pokrievkou, aby sa nešíril zápach. Na cele nás bolo okolo tridsať. V najprísnejšie stráženej budove boli politickí väzni, celá minulá slovenská vláda, tí, ktorých nepovešali. Jeden z väzňov, mladý dôstojník, mi na súde v Bratislave povedal, že väzni tam mali nohy v okovách. Nebohý otec mi neskôr vykladal, že v Leopoldove podplatil väzenského lekára, a ten ma poslal do nemocnice, kde ma chvíľu nechali. Ale potom išli ďalšie transporty do Jáchymova, tak asi po roku som išiel aj ja. Tam bola baňa „bez dna“.

Cítili ste hnev voči tej situácii?
Nie. Bolo vidieť, kto je veriaci. Na lágri sme už mohli chodiť „po pľacu“. Vytvorili sa rôzne skupiny a stretávali sme sa po robote. Skutoční zločinci boli možno štyria alebo piati zo sto. Jáchymov tvorilo viacero lágrov: Ústredný, Prokop, Marianka, Vykmanov – tam bol aj kňazský tábor, Elko, a Veža smrti, kde sa triedila uránová ruda. Spával som od nej asi dvadsať metrov. V kňazskom lágri sa Slováci združovali okolo profesora Hanusa zo Spiša, učil morálnu teológiu. Sedeli sme medzi posteľami a on z hlavy prednášal. Veľmi múdry človek. A Česi mali profesora Zvěřinu. Pred tým prednášal na Karlovej univerzite. V lágroch boli aj donášači, ale to sa vedelo, takých nepustili medzi seba, ten tam nemal šancu.

Aký tam bol duchovný život?
V kňazskom lágri sa v nedeľu dopoludnia slúžila omša. Jeden z nás vždy stál na rohu baraku a dával pozor, lebo niektorí strážcovia chodili kontrolovať. Na Vykmanove boli lazaristi. Jeden z nich, Janko Havlík, ktorý má byť vyhlásený za blahoslaveného, napísal spamäti hlavné časti omše v latinčine. Na toaletný papier. S tým som sa modlil so svojimi skupinami v nedeľu. Sedeli sme na priekope a robili sme sa, že sa rozprávame. V jednom z iných lágrov som našiel vo svojom slamníku knižku Nasledovanie Krista, tú som si schovával a občas som si z nej tajne čítal. Potom sme si odtiaľ čítali spolu s inými. Chytil nás pri tom veliteľ. „Čia je to knižka?“ Mali sme veľké šťastie. Jeden pán, čo sa s nami modlil, pochádzal z toho istého kraja, ako veliteľ. A ten to vzal na seba: „Moja.“ „No, poďte.“ Zobral ho so sebou, ale nič sa nestalo. Inak by sme skončili dakde v korekcii. Keby som bol povedal, že som tú knižku našiel, nebol by mi veril. (smiech) Našťastie to bol jeden z najlepších veliteľov. Boli takí, čo sa vyžívali, keď robili iným zle. Jeden sa raz opil a po robote nám rozkázal: „Nástup a behom“ - od jedného konca pľacu na druhý. Ako vojaci. Ja som bol mladý, mne to tak nevadilo, ale starší len ťahali nohy za sebou. Potom prišiel nový. Na každom lágri bola obrovská jama s vodou, aby sme mohli hasiť drevené baraky, keby prišiel požiar. Nový veliteľ nechal túto nádrž vyčistiť a mohli sme sa kúpať. To bola oáza. Záležalo na človeku.

Ako pokračoval život po väzení?
Keď ma pustili, vážil som asi štyridsaťpäť kíl. Kosť a koža. Mal som „špatný“ žalúdok už vtedy. Dostal som dvesto korún a v meste som si kúpil nový „ancúg“, lebo ma prepustili v montérkach. Pod chvíľou som sa obzeral, či nikto nejde za mnou. Konečne na slobode, to bol dobrý pocit. S kamarátom sme chceli prespať v nejakom hoteli, vlak išiel až ráno, ale všade chceli legitimáciu a my sme mali len prepúšťací lístok z väzenia. Nikde nás neubytovali. Prespali sme na stanici. Keď som prišiel domov, moja najmladšia sestra mala štyri roky, narodila sa, keď som bol zatvorený a nepoznala ma. Pýtala sa: „Mamka, kedy ten chlop už pôjde preč? A mamka: „Veď to náš Jožko.“ (smiech)

Kedy ste začali uvažovať nad kňazstvom?
To sa s človekom tak nieslo... Ale nebolo východiska. Keď ma pustili z basy, tak som hneď nastúpil do pražského seminára, fakulta sídlila v Litoměřiciach. Podarilo sa tam prepašovať moje papiere, ale po roku ma objavili. Zavolal si ma rektor, dal mi index a povedal: „Prišli z ministerstva, musíme ťa prepustiť.“ Tak som musel odísť. Kamaráti kňazi mi hovorili, aby som sa oženil, že to bude dvesto rokov trvať – „ani kňaz, ani ženatý nie si, nemáš nič.“ Tak som sa ako 35-ročný oženil. Dovtedy ma sledovali. Všade, kde som bol. Študoval som diaľkovo stavebnú školu a potom na Stavebnom inštitúte. Keď som prišiel na stavbu, o krátky čas už vedeli, že som tam. Jeden môj stavebný dozorca sa ma pýtal: „Čo máš s tajnými?“ „Prečo?“ „Pýtali sa na teba.“ Ja som sa tváril, že neviem. Keď som sa oženil, už o mňa nemali záujem.

Čiže ste pracovali ako stavbyvedúci.
Áno, prišiel som na riaditeľstvo, dali mi štós papierov, povedali, že mám týždeň na naštudovanie. Celý život som študoval. Keď som prišiel na skúšku z mechaniky, tam boli skaláry, vektory, a skúšajúci sa ma pýta: „Čo ste študovali predtým?“ „Teológiu.“ „To vidieť.“ (smiech) Musel som sa preorientovať. Ja som v tých stavebných plánoch žil, v noci sa mi o nich snívalo. Teraz som musel všetko o stoosemdesiat stupňov otočiť. V Košiciach som za komunizmu robil obrovský bazén s oceľovou konštrukciou. Mali sme tam kontrolné dni. Vtedajší primátor Košíc Schuster, neskorší prezident, chodil na kontrolné dni. Prichádzali tam zo strany, z krajského výboru, z podniku, môj direktor, ja som im musel referovať, lebo som to mal na starosti. Raz sa mi dalo kýchnuť. Vytiahol som rýchlo z vrecka vreckovku, mal som tam aj ruženec a ten mi vypadol rovno na stôl pred primátora. Poutieral som si nos a ruženec som vložil späť. Bol som zvedavý, aká bude reakcia. Ale nikto ani slovo nepovedal. Keď sme stavali kúpeľný dom v Dudinciach, cez týždeň padol nejaký sviatok, a tak sme so ženou išli cez pole do kostola v Hokovciach. Cestou sme stretli hlavnú sestru z kúpeľov s mužom. Tak sa pýtame: „Kam idete?“ „Na prechádzku. A vy?“ „My tiež na prechádzku.“ Tak sme išli, až sme pekne prišli do kostola. Takto sme sa tak „odkryli.“ Potom sa aj viac ľudí odvážilo prísť na omšu.

Vnímate nejaké výhody v tom, že ste kňaz, ale zároveň ste zažili aj manželský, rodinný život?
Nemám toľko pokušení, ako moji kolegovia. Manželstvo nie je med lízať.

Ako reagovala vaša rodina, keď ste im po revolúcii povedali, že sa chcete stať kňazom?
Bol som vdovec, dcéry mi povedali, že je na mne, ako si zariadim život. Keď som odchádzal do kláštora, niektorí mi hovorili: „To nevytrimeš v kľaštore“ a ja im hovorím „Keď som v Jáchymove vydržal, tak aj v kláštore vydržím.“ Nebolo to nič nové – vstávať ráno, udržiavať poriadok. Človek to má v krvi.

Kde ste študovali teológiu?
Po revolúcii som študoval už priamo v Prahe na Karlovej univerzite. Dekan fakulty bol môj niekdajší spolužiak. (smiech)

Mali ste trochu protekciu?
Robil som uňho skúšku z dogmatiky, tak ma tam obracal... Potom mi hovorí, vieš, tamto si ešte preštuduj a príď ešte raz.

Vyhodil vás?
Vyhodil ma. Druhý spolužiak prednášal morálku. Ten chodil som mnou do tej istej triedy, kamaráti sme boli. Hovorí: „No ale to nie je na jednotku. My sme moralisti, musíme dať, ako patrí.“ Napísal mi dvojku. (smiech)

Takže vám nič neodpustili.
Nie, nič. Povedali, že to je už staré, čo som sa kedysi učil, treba to obnoviť.

Ako ste sa dostali k tešiteľom?
Keď som dával do poriadku vežu na Dóme v Košiciach, ekonóm na biskupstve mi povedal, že v Marianke je dom, s ktorým majú nejaké problémy, či by som sa na to nepozrel. Jedni ho chcú zbúrať, druhí obnoviť. On sa poznal s predstaveným. Vtedy som prvý raz počul o tešiteľoch. Všetko sme to prehliadli a sľúbil som predstavenému, že to budem dozorovať. A že mám teologické vzdelanie a chcem k nim vstúpiť. On potom vzal moje papiere k arcibiskupovi Sokolovi. Keď som tam prišiel druhýkrát, povedal mi: „Zajtra môžete nastúpiť. A do roka budete vysvätený.“ Do roka som chodil na nižšie svätenia na arcibiskupstvo. V Marianke mi dali kanceláriu, chodil som len na spoločné modlitby a po vysviacke som ráno slúžil omšu. Potom som sa musel venovať práci – tri roky trvalo, kým sme ten exercičný dom dali dohromady. Keď nám vrátili kláštor v Zlatých Moravciach, prišiel som sem. Bývalý režim tu urobil detskú nemocnicu, bolo z nej treba znova urobiť kláštor. Menili sa všetky strechy, všetko bolo „plané“. Kúrenie, elektrika. Bolo treba upraviť okolie. Vnútri boli sklenené priečky.

Ako to robíte, že ste tak dlho aktívny?
Ráno sa človeku niekedy nechce vstať, ešte by vydržal spať, ale nie, treba ísť do roboty. Mohol by som si povedať, že už nerobím, ale chýbalo by mi to. Vždy prosím Pána Boha, žeby mi dal toľko síl, aby som mohol ešte robiť. Kedysi, ešte v civile, bolo tej roboty strašne veľa. Hovoril som si: „Kedy sa to už pominie, ráno vstávaš, večer líhaš a furt len tá robota a robota. A keď boli malé deti, bolo treba chodiť s nimi na krúžky, žena bola ešte v robote – mala pacientov. Denne to bolo treba skĺbiť, človek bol furt v behu. Kto má deti, vie, čo to všetko obnáša. Každý deň spravím štyridsať až päťdesiat drepov, potom cvičím s rukami, krkom. A okolo pol hodiny si večer pochodím vonku, inak by som nemohol spať. Mám taký žobrácky žalúdok, vtedy mi aj lepšie pretrávi.

Čo považujete za najkrajšie chvíle vo svojom živote? A ktoré boli pre vás najťažšie?
Najťažšie bolo vtedy, keď bol nejaký úraz na stavbe. Bol som za všetko zodpovedný. Raz za mnou prišla bezpečnosť, zobrali ma zo stavby. „Roztrhli ste medzinárodný kábel Moskva-Praha.“ Našťastie sa ukázalo, že nebol zakreslený v projekte, lebo to bolo tajné. Tak sa to ututlalo. Mal som aj smrteľný úraz na stavbe – tiež ma vtedy vyšetrovali, kde sa stala chyba. Ale všetko sa nedá zabezpečiť. To boli také tvrdé chvíle.

A najkrajšie?
(smiech) Tak, keď ma vysvätili za kňaza. To bolo najkrajšie, áno. Boli všelijaké chvíle v živote, ťažšie aj ľahšie. Ale nikdy som nemal myšlienku niečo si urobiť, ani som nikdy necítil zášť k inému človeku. Práve v tých najťažších chvíľach rástla v človeku viera.

Máte nejaký „odkaz“ pre ľudí, ako prežiť zmysluplný život?
Človek by mal pochopiť, že tu nie sme na dovolenke ani na rekreácii, „trable“ a kríže sú súčasťou života, to sa nedá odstrániť. Aj keď máme vysokú životnú úroveň, techniku. Ale problémy sú v nás, v živote, v rodine. Stále s tým musíme narábať. Treba prijať svoj život taký, aký je, samozrejme, máme rozum a slobodnú vôľu, aby sme veci riešili, aby sme sa snažili, aby sme veci zlepšovali, ale má to svoje hranice, za ktoré už nedokážeme ísť. Tam je to už Božia záležitosť. Prežili sme komunizmus, jedni vyšli hore, iných stlačili dole, každý bude raz za seba zodpovedať, v akých podmienkach bol, ako sa zachoval. Máme svoje slabosti. Povieme, koľko bolo tajných, čo donášali, čo škodili ľuďom, ale tak si myslím, keby na mňa robili nátlak, aby som donášal, neviem, či by som obstál alebo nie. Len tak človeka odsúdiť... to nejde. Každý máme svoj život, každý ho žijeme ináč, jedine Pán Boh to spravodlivo rozlíši.

Prevzaté z časopisu Farní




páter Jozef Kendra CCG