Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 5/2019 (september – október), ročník 20, ISSN 1335-9606
Portrét čísla
Svedectvá
Spravodajstvo KPVS
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Vážení politickí väzni, vážení hostia Keď ma požiadal predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska, aby som prehovoril na tomto pietnom mieste, najskôr som to odmietol. Až veľmi sa cítim byť spätý s týmto cintorínom plným krížov, z ktorých niektoré sú aj symbolickými výkričníkmi. V 50. a 60. rokoch minulého storočia, keď niektorí občania Česko- Slovenska s červenou straníckou knižkou boli ochotní pokriviť svoje charaktery, druhým vtedy títo lámali kosti. Tak to bolo aj s mojim strýkom, dnes už blahoslaveným Titusom Zemanom, ktorému pri výsluchoch zlomili kľúčnu kosť, zlomili nosnú prepážku, vybili zuby, topili vo výkaloch, od bitky ohluchol a snažili sa aj jemu pokriviť charakter. To sa im však nepodarilo. Ak by bol prezradil, že ho skrývala jeho vtedy tehotná sestra a že mu aj pomáhala pri organizovaní útekov mladých saleziánov do zahraničia študovať teológiu, skončila by v ich pazúroch a ja by som tu dnes nestál, ale možno tu niekde ležal zakopaný. Schválne hovorím zakopaný, lebo komunisti svojich odporcov nepochovávali. Pochovávať znamená pietny akt, ale oni zakopávali svoje obete po väčšinou v noci, tajne, pod rúškom tmy, ako zločinci. Prokurátor navrhol Titusovi Zemanovi trest smrti. Bol odsúdený na 25 rokov, z ktorých si 13 rokov odsedel aj natvrdo v bývalých česko-slovenských väzniciach. S pražským Pankrácom ho spájajú krátke pobyty počas prevozov z jednej väznice do druhej, z Mírova do Jáchymova - do tábora „L“, odtiaľ do Leopoldova a nakoniec do Valdíc. Rokmi ubudlo veľa bývalých politických väzňov a aj nás sympatizantov. Pribúdajú nám roky a naše hlasy slabnú. Komunisti dúfajú, že zmĺknu úplne, aby im nemal kto pripomínať ich hrôzovládu. Že zmĺknu, ako zmĺkol plač tu pochovaných, novonarodených detí oddelených od svojich matiek vo väzniciach prisluhovačmi režimu. Vyzývam vás tu na tomto mieste: „O čo sme slabší, o to viac kričme. Tieto zločiny komunistov nesmú upadnúť do zabudnutia.“ Súčasne vám pripomínam, že vlci, aj keď si oblečú kožu baránka, ostávajú vlkmi, ktorí sa iba naučili pekne rozprávať. Vrážajú medzi nás kliny ako medzi Svätoplukove prúty, aby ich ľahšie zlomili. Politickí väzni vo väzniciach bez rozdielu na vierovyznanie a názor držali spolu, lebo aj v tom bola ich sila a schopnosť prežiť komunistické koncentračné tábory zrovnateľné s fašistickými tábormi smrti. Pane, buď milostivý ku komunistom pri posudzovaní ich činov. Príhovor Michala Titusa Radošinského v Prahe-Ďáblicích 26. 6. 2019 Rudolf Dobiáš Jana Speváková Rudolf Dobiáš sa narodil 29. septembra 1934 v Dobrej pri Trenčíne. Pochádza z roľníckej rodiny a vyrastal ako jedináčik. Základnú školu navštevoval v období Slovenského štátu, potom ho prijali na osemročné gymnázium, ktoré úspešne ukončil v roku 1953. V tom čase nemal o komunizme žiadne teoretické vedomosti, len si vytvoril názor, že predstavuje čosi negatívne. „Rok 1948 som nejako zvlášť nevnímal, pretože na dedinách nebolo alebo bolo veľmi málo robotníkov. Napriek tomu, že som ako chlapec toho veľa nevedel, niektorí starší ľudia už o tom vedeli viac.“ V roku 1945 bol v tomto regióne založený skauting a tak sa mladý Rudolf stal skautom a zároveň družinovým radcom. Oddiel bol aj v Trenčianskej Teplej. „Bol tam aj dievčenský skautský oddiel a tak sme robili rôzne aktivity, aj na tábory sme chodili, aj sme sa zúčastňovali takých cirkevných slávností ako Božie telo alebo pri Božom hrobe stála stráž, chlapci i dievčatá.“ Napokon Skauta premenovali na Junáka a toho potom pričlenili k Zväzu slovenskej mládeže, ktorý už bol socialistickou mládežníckou organizáciou. Hoci vedenie skautingu oficiálne odsúdili, aj ako „zrušení“ sa skauti pod vedením Jána Huňu snažili zostať činní, napríklad vydávali letáky. „Vyzývali ľudí, aby nevstupovali do družstva, vyzývali žandárov a príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, aby neprenasledovali, veriacich a kňazov, lebo v tom čase už boli zrušené a rozpustené kláštory, internovali a zatýkali kňazov aj rehoľníkov.“ Vedúci ich združil do ilegálnej skupiny a v roku 1953 sa jedna ich karikatúra dostala do školskej čítanky. „Bola to jednoduchá, poviem, insitná kresba takého pekla, kde čerti stoja okolo dvoch kotlov a v jednom kotle je Gottwald, v druhom Stalin.“ Túto kresbu však našiel učiteľ a oznámil to Štátnej bezpečnosti, ktorá následne pri prehliadke zaistila viac podobných letákov a zatkla Jána Huňu. Rudolfa Dobiáša prijali na filozofickú fakultu, odbor slovenský a ruský jazyk, a začal publikovať svoje prvé básne. Po troch mesiacoch štúdia ho však doma navštívili príslušníci ŠtB. „Bolo to 23. decembra, išiel som dozadu na dvor, kde sme mali dreváreň, niesol som drevo a vtedy prišli dvaja páni, ktorí sa ma pýtali na meno. A oni ma zatkli. Bol som v teplákoch, vo flanelovej košeli, pulóver som mal na sebe a nejaké baganče. Urobili u nás prehliadku v komore a v byte, zobrali mi nejaké básničky. A mňa zobrali, samozrejme, takého, ako som bol.“ Previezli ho do Bratislavy na Račiansku a ešte v tú noc ho vypočúvali piati príslušníci ŠtB. Prežil tvrdé podmienky väzby a vyšetrovania cez deň i v noci, ktoré trvali niekoľko hodín, pričom sa obmieňali jednotlivé protokoly tak, aby človeka čo najviac zmiatli. „Zahnali ma do kúta, svetlá a tie otázky a teraz z jednej, druhej, tretej strany. No neviem doteraz, ako sa mi podarilo tak skonsolidovať, že som to zniesol.“ Po čase však nastala výmena referentov a bolo cítiť všeobecnú úľavu; Dobiáš mal prístup ku knihám, hoci len tým ideologicky ladeným. Mali povolené vychádzky v betónových kójach a niektorí referenti boli ústretovejší. „Raz ma jeden zobral na vychádzku a vybral z vrecka dva okrúžteky chleba, že ich zobral v jedálni a dával mi ich tak, aby to nikto nevidel. Doteraz neviem, nerozlúštil som toto tajomstvo, či to bola len vypočítavá ponuka vyšetrovateľa, aby ukázal, že so mnou spolucíti, alebo či to bol taký úprimný súcit s človekom, ktorý je hladný a bezmocný.“ V priebehu januára zatkli celú skupinu Rudolfa Dobiáša, v júni už boli uzavreté protokoly pre súd a čakalo sa na proces. Ešte počas vyšetrovania dostal rozhodnutie o vylúčení z vysokej školy. Pred súdom boli zatvorení v izolácii a proces bol verejný; všetkých odsúdili za velezradu. Odsúdili ich ako dve skupiny. „Dospelí plus dvaja študenti sme boli odsúdení na desať rokov. Nový vedúci skupiny Ján Sýkora bol železničiarsky posunovač, dostal dvadsaťdva rokov, ďalší roľník dvadsať rokov, dvaja sme dostali osemnásť rokov. Teda ja a ešte ten jeden, taktiež robotník. Ivan, študent vysokoškolák, dostal sedemnásť rokov, potom tam bolo ešte dvakrát pätnásť rokov. Chlapci, tí dostali len trest za združovanie proti republike – od troch mesiacov do štyri a pol roka.“ Na súd sa nikto z nich nemohol pripraviť, nemali k dispozícii protokoly ani obžalobu a obhajca sa s nimi stretol deň pred procesom. „Robotníkov obvinili z toho, že zradili robotnícku triedu. Roľníka vyhlásili za kulaka, takže mali aj jedného kulaka. Pýtali sa nás, či sme sa nehanbili brať štipendium od štátu, robotníci to dávali nám.“ Vyhlásili ich za nepriateľov národa, obvinili z toho, že sú prívržencami Slovenského štátu a náboženskými fanatikmi. Transportovali ich do centrálneho tábora Ostrov, odkiaľ ich rozmiestnili do jednotlivých táborov. Uznali ich za schopných fárania do baní a Rudolfa poslali do tábora Svatopluk. Fáral v bani Barbora. „Chodili sme do nej takým dlhým koridorom, asi kilometrovým. Na Slavkovsku boli kruté zimy, snehu tam bolo vždy a ten koridor bol klzký a obkľúčený drôtmi. Vedľa išli stráže a psy. Vstávali sme o štvrtej ráno, o piatej sme vychádzali a išli na šachtu, tam sme prišli asi o hodinu. Po práci sme vyfárali a mokrí zase naspäť cez koridor. Zmrznutí, mnohokrát deravé gumáky sme mali.“ V máji 1955 ho previezli do tábora Vojna na Příbramsku, kde sa stretol so zaujímavou spoločnosťou, v prostredí ktorej začali ožívať jeho literárne sklony a ktorá ho udržiavala na určitej úrovni. „V tábore Vojna okrem toho, že som už pracoval na hĺbení, bola taká pokojnejšia a povedal by som, že intelektuálnejšia atmosféra. Takmer všetko tam boli vzdelaní ľudia: kňaz, ekonóm, literárny kritik, začínajúci básnik, medik, nedoštudovaný dramaturg. Mali blízko k literatúre, dalo sa s nimi o nej rozprávať, aj o poézii.“ V tom čase sa vrátil k písaniu a ilegálne napísal zbierku, ktorú nazval Akvárium a pokúsil sa ju cez známeho poslať strýkovi, čo sa však nepodarilo. Bol účastníkom známeho „nudlového štrajku“, počas ktorého väzni držali hladovku. Potom museli istý čas neustále fárať, aby dobehli zameškanú ťažbu. V roku 1958 sa atmosféra zlepšila, na nedeľných väzenských vychádzkach sa objavili aj kňazi, slúžila sa omša a začali žiť aj duchovným životom. Okrem iného Dobiáš dostal aj ponuku na útek, ktorú však odmietol a neskôr zistil, že hlavného aktéra chytili, potrestali a umiestnili do Leopoldova. V roku 1959 oddelili kriminálnych väzňov od politických a urobili takpovediac „tábor v tábore“. V roku 1960 sa Dobiáš ocitol na slobode. Istý čas pracoval ako figurant u zememeračov, potom dostal povolávací rozkaz a narukoval k technickým jednotkám. „Robili sme na stavbách, na cestách, chvíľu sme predlžovali nejakú trať, robili sme cestu v nejakom muničnom sklade. Všetko také tajné miesta nám dali, lebo sme boli celá rota bývalých muklov. To bolo na tom aj pekné, aj zábavné, lebo sme sa tam mnohí zase stretli.“ Založili si ochotnícky divadelný krúžok, zúčastňovali sa rôznych súťaží, so študentmi z miestneho konzervatória inscenovali estrády či skeče, neskôr sa presunuli aj do divadla. V roku 1962 mu umrela matka, a tak si začal hľadať stále zamestnanie. Pri žiadostiach sa však stretol s odmietaním pre svoju väzenskú minulosť, a dokonca sa nemohol uplatniť ani v baníctve, hoci toto povolanie aktívne vykonával. Nakoniec sa predsa len zamestnal v bani Cigeľ, ktorá robila hromadný nábor a v Bratislave si popri tom spravil chemickú nadstavbu. Zmaturoval v roku 1968 a postupne opäť začal písať. „Sem-tam niečo som napísal do novín pod značkou, do okresných alebo do krajských novín o výstavách, o maliaroch. Zaujímalo ma výtvarné umenie, aj nejakú básničku som tam ešte publikoval, potom do rozhlasu som niečo poslal, epigramy a aforizmy pod pseudonymom.“ Keď Slovenský rozhlas vypísal súťaž na rozprávkové hry, za jednu svoju rozprávku získal Rudolf Dobiáš cenu a následne sa umiestnil aj v súťaži Literárneho fondu so svojimi poviedkami pre mládež. Podarilo sa mu získať dobrý kádrový profil a od Literárneho fondu získal cenu za svoju zbierku poviedok Veľké biele vtáky. V tomto období vysielali jeho rozprávku Štyria bratia. „Vtedy sa zrazu moji v úvodzovkách priatelia akosi prekvapili a zaúčinkovali. Jeden z nich, bohužiaľ, môj bývalý spolužiak, volal ministrovi Koyšovi, vtedy bol námestníkom ministra Balka, že ako to, že takéhoto človeka rozhlas vysiela? Našťastie, dramaturgička Emília Drugová, veľmi dobrá žena a jedna z najlepších, aké som poznal v rozhlase, sa ohradila, že prečo by sme ho my nemohli vysielať, keď dostal od Literárneho fondu cenu za knižku? Takže keď prešla v Literárnom fonde, tak prečo by som nemohol ja byť aj v rozhlase?“ Neskôr ho spolu s Máriou Ďuríčkovou napadli v časopise Ateizmus, že cez rozprávky hlásajú idealistický svetonázor; odborníci na detskú literatúru ich však na zvolanej konferencii obhájili. Jeho deti mali pre náboženskú výchovu problémy pri prijímaní na strednú školu, najmladší syn sa preto dokonca nemohol dostať ani do škôlky. Obdobie s kádrovým profilom bolo preňho napokon rozhodujúce. „Už taký posmelený, zaštítený papierom, som dal do Spisovateľa zbierku básní, aj mi vyšla niekedy v sedemdesiatom šiestom. Viem, že som ju dal do vydavateľstva ako štyridsaťročný.“ Odišiel zo závodu a začal sa venovať písaniu; spracoval rozhlasové hry, scénky, dramatizácie svetových autorov či niektorých kníh do detského vysielania, písal vlastné hry a rozprávky. V roku 1980 si dal urobiť výmaz trestu, takže sa naňho malo pozerať ako na netrestaného. V roku 1989 sa dostal do Slovenského denníka, chvíľu pracoval vo Faktoch. Nakoniec odišiel do predčasného dôchodku. Po roku 1989, keď mu to už situácia umožnila, sa vo svojej tvorbe orientoval na obdobie totality. Na pokračovanie zostavil knihy Triedni nepriatelia I., II., III. a IV. Zachytáva v nich reálne príbehy konkrétnych ľudí, ktoré považoval za ideálne na literárne spracovanie. Stál aj pri zrode prvého časopisu Svedectvo v roku 1990 a keď neskôr začal vychádzať časopis Naše svedectvo, bol jeho redaktorom. „Ten režim má svoje historické korene, historické pozadie, bol nám tu vlastne zavlečený. Keby sa rešpektovali morálne zákony, tak by ešte bol znesiteľný, ale ľudia sa mu úplne oddali.“ Článok vznikol vďaka spolupráci s Post Bellum Rudolfovi Dobiášovi srdečne blahoželáme k 85. narodeninám  Rudolf Dobiáš  Rudolf Dobiáš po zadržaní  Rudolf Dobiáš pri pamätníku v Jáchymove  Po prepustení z väzenia dostal povolávací rozkaz a narukoval k technickým jednotkám.  Rudolf Dobiáš je autorom mnohých publikácií, ktoré približujú obdobie komunizmu. | |