Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 4/2021 (júl – august), ročník 22, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla / Ingeborg Pavlovičová
Portrét čísla
Svedectvá
Spravodajstvo KPVS
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Karol Rosenberg Dobrý deň, dovoľte, aby som Vás všetkých pozdravila s dnešným dňom, kedy si pripomíname udalosti, ktoré viedli k zmenám v našej spoločnosti. Vážim si veľmi vašich členov, každý z nich svojím osobným postojom a hodnotami pripomínal ľahostajným a vazalom bez chrbtovej kosti, že hodnoty sú viac ako všetko ostatné. A hodnoty je potrebné chrániť, je dôležité o nich hovoriť a je potrebné neohnúť sa a vytrvať. Nezlomiť sa a neochabnúť je to, čo vaši členovia a mnohí iní, aj moji spoluveriaci, dokázali a napriek trestu, ktorý im hrozil, z presvedčenia obstáli a nezlyhali a preto si ich vážim. Som veriaca, Boh je mojou oporou práve v čase, keď sa všetko rúca. Ďakujem vaším členom a Pánu Bohu a možno pre Vás dnes veľmi netypický pozdrav aj odo mňa a to so Žalmom 62, 2-8, ktorý hovorí toto: „Len v Bohu utíši sa moja duša; od Neho pochádza moja spása. Len On je moja skala, moja spása, môj hrad; veľmi sa nesklátim. Dokedy budete dorážať na človeka? Všetci vraždíte ako naklonená stena a ako preborený múr. Aj z jeho výšky snažia sa ho zvrhnúť: milujú lož; ústami žehnajú, no vo svojom vnútri preklínajú. Len v Bohu utíši sa moja duša; lebo od Neho pochádza moja nádej. Len On je moja skala, moja spása, môj hrad; nesklátim sa. Na Bohu spočíva moja spása, moja česť; i skala mojej sily, moje útočisko je v Bohu. „ Prichádzajú nové generácie, sú cynické a radi zabúdajú, aby sa dokázali napriek všetkým vymoženostiam a svojmu zjednodušenému prístupu k svetu pozrieť na seba v zrkadle dejín, aby obstáli v zodpovednosti, ktorú vlastne všetci máme. Dúfam, že budúcnosť bude k našej spoločnosti milosrdná a nie spravodlivá, nádej, tá ostáva aj pre budúcnosť. Pokojný spomienkový deň. (17. 11. 2020) (autorka je farárka a spirituálka Evanjelického lýcea v Bratislave) Príbeh Jozefa Malátu a jeho rodiny z Ruskova Helena Trojčáková Písal sa rok 1955 a otec prežil najväčšie poníženie vo svojom živote. Môj otec Jozef Maláta st. bol roľník, ktorý sa o svoj majetok dobre staral. V roku 1952 vtrhli do dediny agitátori a chodili z domu do domu presviedčať sedliakov, aby spolu založili JRD. Aj môj otec sa stal členom a dal do JRD svoje polia, zvieratá, stroje a on tu vykonával funkciu účtovníka, neskôr pokladníka. Nie všetci členovia JRD pozemky vlastnili, nevedeli sa o pôdu dobre starať, preto sa JRD po krátkom čase rozpadlo a pozemky, dobytok a kone boli Malátovi čiastočne vrátené. Okrem mladej teľnej kravy, ktorú si bez náhrady privlastnil jeden bývalý člen JRD a druhej kravy, ktorú zobrali na verejne zásobovanie. Aj ošípané mu zobrali. Otecko po odchode z JRD ďalej gazdoval doma, staral sa o rodinu, choval kone, kravy, prasce, kozy, hydinu a obrábal polia, kosil luky a na drevo chodil do svojho lesa. V roku 1955 mal môj otecko už dve deti, dcéru Máriu, ktorá už bola vydatá v Ruskove u Kinlovičovcov za Vincenta. Bývala u svokrovcov, mala 35 rokov a 4 deti (celkom 6 detí). Syn Jozef, bol tiež ženatý s Margitou rod. Šupovou, mal 33 rokov, býval v kameňolome na bani v Ruskove a mal 2 deti (celkom 4 deti). V tom nešťastnom roku 1955 sme boli doma len traja, môj otec, moja mama Mária a ja, najmladšia dcéra Helenka, vtedy som mala len 13 rokov. Bola zima, február 1955 a môj brat si u otca v chlieviku choval dve prasatá, nakoľko na bani na to nemal podmienky. Chcel jedno prasa zabiť, pretože už bolo vhodne na zakáľačku. Dal si žiadosť na MNV v Ruskove o zakáľací list a čakali, kedy im ho potvrdia. Predseda MNV v Ruskove M. Kažimír, ako verejný činiteľ štátu, ich vedome informoval nepravdivo a nabádal ich k tomu, aby tu zabíjačku urobili. Zakáľací list bol už na MNV v Ruskove schválený a bol odstúpený na ministerstvo výkupu, kde ho osobne odniesol syn, Jozef ml. Na ministerstve výkupu po prevzatí potvrdeného zakáľacieho listu ho referentka uisťovala, že povolenie im bude doručené v nasledujúci deň poštou. Po príchode domov Jozef ml. došiel aj za kruponárom, že kedy bude môcť prísť zabiť prasa. Jozef ml. to chcel urobiť v utorok, t.j. o 4 dni odkedy podal na ministerstvo výkupu zakáľací list. Ale kruponár ho presvedčil, že môže to urobiť aj skôr, lebo on potom už nemá čas. V pondelok išiel Jozef ml. na MNV a tu mu stále tvrdili že povolenie určite dôjde, že sa nič nestane, nabádali ho nech začne zakáľať. Jozef ml. chcel prasa previesť do kameňolomu, keďže prasa bolo jeho, ale kruponár tvrdil, že nemá čas, ponáhľa sa, nech sa prasa zabije u otca na dvore, hoci otec s tým nesúhlasil. Prišiel kruponár, stiahol krupón a bol pripravený k odovzdaniu. Takže zakáľačku previedli a dali sa vyprovokovať predsedom MNV aj kruponárom. Oni sa na nich už dlho chystali a hľadali spôsob ako by im mohli ublížiť. Začali vykrikovať, že porušujú zákony, že aj s kontingentmi sú stále pozadu, že ich neplnia, že načierno urobili zakáľačku. Zrazu sme boli tí najhorší v obci. Vylepovali proti našej rodine hanlivé letáky, ktoré som ja osobne chodila dávať dole. Otec im hovoril že on vie, že zákony sa musia dodržiavať, veď bol richtárom v tejto obci dlhých 13 rokov, ale že na túto zabíjačku naviedli jeho syna Jožka s vedomím predsedu MNV v Ruskove M. Kažimíra a kruponára. Ráno 14. 2. 1955 sa otec obliekol do pracovných šiat, zobral si pracovný kabát a išiel do práce, chcel močovku v sudoch vyvážať, maštaľ a chlievik vyčistiť, keď do dvora prišiel kišbirov, že ho volajú na MNV. A on tak, ako bol v pracovných, ušpinených šatách, išiel na úrad. Moja mamka bola práve na rannej omši v kostole. Nedovolil sa mu ani preobliecť, tak ako bol v gumákoch a v pracovnom kabáte ho odviedol na MNV Ruskov. Tu ho už čakali dvaja chlapi v uniformách verejnej bezpečnosti a za účasti predsedu M. Kažimíra ho odviedli k autu, posadili do neho a odviezli ho do väznice v Košiciach. Otca tu 3 mesiace držali a vyšetrovali, kým sa začal súd. Moja mamka ostala doma sama so mnou. Ja som mala vtedy len 13 rokov. Príčinou zaistenia bolo, že otec Jozef Maláta st. so synom Jozefom vykonali zabíjačku doma dochovaného prasaťa, oznámili im, že porušili zákon a že za to budú potrestaní a odsúdení obaja. Dňa 14. 5. 1955 Ľudový súd v Košiciach prejednal na hlavnom pojednávaní v Ruskove v kultúrnom dome trestnú vec na: 1. Jozefa Malátu st. pre sabotáž §85 ods. 1 písm. a, trest. zákona 2. Jozefa Malatu ml. pre ten istý trest. čin spáchaný vo forme spolupáchateľstva podľa §68 odst. 1, písm. a, trest. zákona. Na Ľudovom súde sa zúčastnilo veľmi veľa ľudí z Ruskova. Keď došlo k prejednávaniu príčiny, za čo boli obidvaja súdení, veľa ľudí, okrem žalobcov, protestovalo proti tomu, aby boli súdení a nakoniec sám predseda MNV Kažimír hovoril na sude, že na žiadosť o zakáľačku, ktorú podali obžalovaní, sám červenou ceruzkou napísal, aby táto žiadosť nebola schválená. Hoci v kultúrnom dome bolo plno ľudí, každý sa bál a nikto nevystúpil proti predsedovi MNV M. Kažimírovi, ale dobre vedel i že jeho konanie bolo navádzaním na zločin. Ako verejný činiteľ mal byť za to potrestaný, avšak pri vyšetrovaní to nebolo ani spomenuté. Otec sa počas celého pojednávania triasol, potom k nemu priviedli aj jeho syna. Stáli tam ako najväčší zločinci a nevedeli prečo, že čo vlastne urobili zle, že s nimi tak zaobchádzajú. Obviňovali otca z toho, že si zabezpečoval svoje hospodárstvo aj zakúpením hospodárskych strojov a to kosačky, vyorávača zemiakov, elektrickým motorom na šrotovanie, že využíval pracovné sily malých roľníkov, že celé roky ovládal dedinu nielen hospodársky, ale aj politicky a preto ho označili za kulaka so všetkými znakmi, ktoré kulaka ako nepriateľa dediny a nášho zriadenia charakterizujú. Súdili ho za to, že urobil synovi zakáľačku, na ktorú ešte nemali povolenie. Súdili ho za to, že nedodržal plánovaný stav hospodárskych zvierat, plánovaný stav ošípaných a neplnil si ani svoje výrobné a dodávkové povinnosti. Ale to, že po vystúpení z JRD mu zobrali ošípané a jednu teľnú kravu a jednu kravu na verejné zásobovanie, ich nezaujímalo. V roku 1954 bol mor na hydinu v obci Ruskov, veľa sliepok uhynulo, to nikoho nezaujímalo. Nemohol plniť dodávku mlieka pre nedostatok kráv. Obviňovali ho, že sa nesnažil doplniť plánovaný stav hovädzieho dobytka. Navýšili im kontingenty tak, aby ich neboli schopní plniť a teraz ich žalujú zo sabotáže. Syna, Jozefa Malátu ml., nazvali synom kulaka, pracoval s otcom na hospodárstve až dovtedy, kým neodišiel ako príslušník horthyovskej armády do bojov proti ZSSR. Počas bojov bol zranený, stáva sa čiastočným invalidom a preto sa po oslobodení už nevracia na hospodárstvo svojho otca, ale nachádza zamestnanie v kameňolome ČSD v Ruskove, kde od mája 1946 postupne od pomocnej kancelárskej sily prechádza až do funkcie účtovníka. Ľudový súd v Košiciach dňa 14. 5. 1955 v Ruskove rozhodol takto: 1. Jozef Maláta st. nar. 27. 7. 1897 v Ruskove, roľník, bytom Ruskov č. d. 18 t. č. vo väzbe od 15.2.1955 2. Jozef Maláta ml. nar. 19. 3. 1922 v Ruskove, účtovník v kameňolome, bytom Ruskov-kameňolom Sú vinní Jozef Maláta st. trestným činom sabotáže podľa §85 ods.1, písm. a Jozef Maláta ml. trestným činom ohrozenia zásobovania podľa §134 ods.1 trest. zák. Ktoré spáchali tým, že 1. Jozef Malata st. roľník-kulak, obhospodarujúci 13,21 ha poľnohospodárskej pôdy nedodržal plánovaný stav hospodárskych zvierat, neobrábal riadne svoje pozemky, sústavným neplnením výrobných a dodávkových povinnosti a 24. 1. 1955 urobil čiernu zakáľačku, čím obchádzal v úmysle mariť a sťažovať plnenie jednotného hospodárskeho plánu v úseku poľnohospodárskej výroby. 2. Jozef Malata ml. keď zakúpil vo februári 1954 2 odstavčatá, nechal ich chovať so súhlasom otca na jeho hospodárstve, z jeho krmovín a 24. 1. 1955 zabil bez zakáľacieho povolenia, pričom mäso z väčšej časti spotreboval sám. Týmto ohrozil plynulé zásobovanie predmetmi potreby časti obyvateľstva. Ľudový súd preto odsudzuje obvinených a to: 1.Jozef Maláta st. a, podľa §85 ods.1 tr. zákona na trest odňatia slobody na 6 rokov väzenia b, podľa §43 tr. zákona vyslovuje sa u obvineného strata čestných práv občianskych a to práv uvedených v §44 ods. 2 zák. na dobu 10 rokov c, podľa § 47 tr. zák. ukladá súd prepadnutie celého majetku d, podľa § 53 vyslovuje súd zákaz pobytu v okrese Košice navždy 2.Jozef Maláta ml. podľa §134 ods.1,§48,§43,§44 a §55 tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov a peňažný trest v sume 15 000,- Kčs a stratu čestných občianskych práv na dobu 3 rokov, prepadnutie veci, bravčového mäsa, masti a krupónu. V prípade nevymožiteľnosti peňažného trestu, súd určuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov. Proti tomuto rozsudku Ľudového súdu sa obaja odvolali na Krajský súd v Košiciach, ale nepochodili, krajský súd ich odvolanie zamietol. Následne príkazom zo dňa 24. mája 1955 bol otcovi zoštátnený celý majetok, vrátane celého domu s hospodárskymi budovami a všetkej poľnohospodárskej pôdy, všetok hnuteľný majetok od postelí, perín, kobercov, riady, vedrá, nábytok, príbory, šijací stroj, kolovrat, krosná....proste všetko a k tomu ešte všetok hospodársky dobytok/kone, kravy, býčky, sliepky, ošípané, kozy.../ a ešte všetky vozy, sane, sečkáreň, váhu, kosačku, cirkulárku, pluhy, čistič zrna.... a aj elektrický motor 6 kW, elektrický motor s pumpou. Ako 14 ročná som 10. 10. 1955 napísala žiadosť na Ľudový súd o prepustenie otca z väzenia alebo aspoň o zmiernenie trestu, ale tejto žiadosti súd nevyhovel a bola zamietnutá. Podľa uvedeného príkazu a výmeru ONV v Košiciach majetok Jozefa Malátu st. prešiel na MNV Ruskov a MNV Ruskov odovzdalo celé hospodárske zariadenie (vozy, sečkáreň, kosačku...) do bezplatného vlastníctva na JRD v Ruskove vo výške 4.610 Kčs. Do vlastníctva a zásob JRD Ruskov prechádza celý živý inventár (kravy, kone...) vo výške 17.793 Kčs. Podľa návrhu ONV v Košiciach a na základe rozsudku Ľudového súdu v Košiciach zo dňa 14. 5. 1955, potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sa vkladá vlastnícke právo na všetku poľnohospodársku pôdu a lesy (uznesenie) v prospech Československého štátu. MNV Ruskov podpísaný predseda MNV M. Kažimír z Ruskova. Ďalej sa zaisťuje v prospech štátu: rodinný dom v hodnote cca 40.000 Kčs, letná kuchyňa, maštaľ a sypanec v hodnote 30.000Kčs, stodola drevená 6.000Kčs, chlieviky 1.000Kčs. Dňa 15. mája 1956 poslala žiadosť moja mamka Mária Malátová, rod. Eperješiová, manželka obvineného Jozefa Malátu st., o vydanie vecí zabavených pri súpise konfiškácii, ktoré boli jej vlastníctvom, ktoré dostala od svojej mamy, keď sa vydávala (t .j. 1 krava, 1 voz, všetok kuchynsky riad, pec, skrine, šijací stroj, periny.....) a nehnuteľnosť , z ktorej jej patrila celková polovica. V tom čase nám veľmi pomáhala moja staršia sestra Mária, ktorá, všetko, čo kúpila svojim deťom, kupovala aj mne. Šila mi šaty a zásobovala nás potravinami, pretože nám neostalo nič. Dňa 7. 6. 1956 mojej mame došla odpoveď z Finančnej rady ONV v Košiciach, že zo zaistenia majetku sa vypúšťajú predmety pod položkou 1-20, 22 ... atď. Nedali jej všetko, ale aspoň niečo, aby mohla trocha dôstojnejšie žiť so mnou, ale nebolo to zadarmo, musela zaplatiť 572 Kčs, čo po dohode splácala v mesačných splátkach po 100 Kčs. Aj môj brat Jozef ml. sa snažil majetok zachrániť pred exekútorom a tak si podal žiadosť na odkúpenie otcovej polovice domu od štátu. Dňa 26. 2. 1959 odkúpil syn Jozef ml. polovicu domu spolu so svojou manželkou Margitou za 14.838 Kčs. Môj otec Jozef Maláta st. bol vo väzení od 15. 2. 1955 do 14. 9. 1960. Najprv bol dosť dlho vo väzení v Košiciach, neskôr ho previezli do väzenia v Banskej Bystrici, kde pracoval na výstavbe železiarní Podbrezová, neskôr ho presunuli do Leopoldova a nakoniec do Mírova. Z väzenia mu dovolili raz za dva týždne napísať domov list. Navštevovať sme otca mohli len 2x do roka po 1 hodine a to sme sa ho nesmeli pýtať na nič, on sa nás mohol pýtať ako sa máme a čo máme nového, ale akonáhle sme sa ho to pýtali my, už na nás kričali a chceli nás vyhodiť. Najhoršie na túto celu nezmyselnú kauzu som doplatila ja, najmladšia dcéra. Zažila som to najhoršie, keď som videla ako z MNV odvádzajú otca žandári a nevedela som prečo. Keď sa začal Ľudový súd v Ruskove, videla som otca, ako ho doviedli dvaja uniformovaní muži v pásikavom trestaneckom odeve, s putami na rukách. Vyzeral hrozne. Schudnutý, zanedbaný a načisto bez života. Dívala som sa na neho cez slzy a na všetko, čo som tam videla a počula, som chcela čo najskôr zabudnúť a z toho mi ostala trauma na celý život. Na javisku sedel senát. Páni v talároch s papiermi pred sebou mi naháňali strach. Bezradne som hľadela na dvoch mužov, svojho otca a svojho brata. Tí stáli dole pod javiskom a otec akoby sa strácal v tom trestaneckom oblečení a nohy sa mu od slabosti podlamovali, preto mu dovolili sadnúť si. Nechápala som, prečo sa otec ku všetkému priznáva, veď on by nikdy nedopustil, aby zvieratá v jeho maštali trpeli a teraz len prikyvoval, že sa o nich nestaral tak, ako bolo treba. Prikyvoval aj na to, že to robil preto, aby sabotoval kontingenty. Prešli dlhé roky, kým som pochopila, prečo bol schopný prikývnuť na hocičo. Nedá sa zabudnúť na tú potupu, horu klamstva, ktorú vyťahovali, neviem prečo, aj ľudia ktorých sme vždy považovali za serióznych a dôveryhodných. Na súde hovoril aj predseda MNV, že vedel, že povolenie nedostanú, že sám dal červenou ceruzkou poznámku, aby ju zamietli. Aj s kruponárom sa dohodol tak, aby brata Jožka donútil urobiť tú zabíjačku. Ja som mala 14 rokov, práve som končila osemročnú školu. Všetci spolužiaci sa mi začali vyhýbať, akoby som mala svrab. Ešte aj učitelia uhýbali pred mojim zrakom, keď som sa pýtala, na akú školu by som mohla ísť. Učila som sa dobre a ľahko, ale na strednú školu mi odporúčanie nedali. Mojej mame odkázali, že ani len učňovka nie je pre mňa vhodná. A tak ako 14 ročnú ma vzali za robotníčku do lesa. V zimných mesiacoch od novembra do marca som navštevovala hospodársku školu. Tá bola povinná pre tých, ktorý nemali vlohy alebo sa vyhýbali ďalšiemu vzdelávaniu. A doma to nebolo o nič lepšie, denne k nám chodili, spisovali a konfiškovali. Vzali postele na ktorých sme spávali, posteľnú bielizeň aj uteráky. Náš dom ostal celkom prázdny. Veľmi som plakala aj so svojou mamkou. Časom som začala vzdorovať a chcela som ukázať všetkým, že nepotrebujem od nich žiadne odporúčania, že odídem z dediny, aj zo školy a zanevrela som na celú dedinu. Pociťovala som odpor k miestam, na ktorých ponížili môjho otca a brata. Niekoľko mládencov z dediny prejavili o mňa záujem, niektorí len tak potajme, ale niektorým neprekážal môj pobabraný kulacký pôvod ani otec basista a boli by si ma odviedli k oltáru. Ja som však hovorila, že neostanem tu, za nič na svete. Ale nie všetci ľudia sú zlí. Ujo Fero Olšinár mi pošepol, že na železnici v Košiciach potrebujú skladovú robotníčku a tak som išla preč z dediny. Tešila som sa, že budem mať na železnicu lístok zadarmo a častejšie navštívim otca. Otecko nám veľmi ochorel a preložili ho do Mírova na ľahšiu prácu. V tom čase bol Mírov plný kňazov. Politickí väzni boli v oblekoch a medzi nimi vídaval aj Gustáva Husáka. Otcovo zdravie bolo podlomené, chytili ho suchoty. Bojovala som o otcovu slobodu do samého konca. Písala som do Prahy o milosť niekoľkokrát. Neverila som vlastným očiam, keď som čítala list z prezidentskej kancelárie Antonína Zápotockého. Oznamovali mi v ňom, že moju žiadosť postúpili Krajskému súdu v Košiciach. To bolo na mňa priveľa, potrebovala som začať inde, aby som zo seba dostala všetko zlo, čo sa na mňa počas toho obdobia nalepilo. Stále mi vírili v hlave slová mojej tety: „Kde je bohatstvo, tam je závisť, kde je chudoba, tam je nenávisť.“ Nemôžem predsa žiť a nenávidieť všetko a všetkých, opakovala som si donekonečna. Zároveň som veľmi túžila po ďalšom vzdelaní. Všetko nakoniec vyriešila láska. Nebol od nás, ani z našej obce. Polroka po otcovom návrate z väzenia som sa za neho vydala. Volá sa Lacko. Aj v robote sa mi darilo na obchodnom oddelení železníc v Košiciach, odporučili ma na štúdium a urobila som si strednú ekonomickú školu. Pracovala som tam až do svojho dôchodku. Otecka pustili na slobodu 14. 9. 1960, ale nikto z nás o tom nevedel. Vystúpil z vlaku na stanici v Košiciach a rozmýšľal, čo urobí ako prvé. Staršia dcéra Mária mu písala, že ja už robím v Košiciach na železnici v skladoch, tak sa rozhodol, že ma prekvapí ako prvú. Bol síce v tých starých handrách, v ktorých ho zatkli, ale veľmi ma chcel vidieť. Išiel smerom ku skladom a stretol tam ženu z Ruskova, vypytoval sa na mňa. Ako sa blížil ku skladom, stretol ďalšieho rodáka. Tak si sadli na dosky, ktoré tam boli a rozprávali sa. Na to som vyšla von a pozerala som sa, že prečo starý pán sedí s niekým na doskách, smejú sa a tu je toľko roboty. Pomyslela som si, že asi budem musieť sama pováľať do skladu tie sudy a zrazu som ho zbadala: „Otecko, čo tu robíte?“ vykríkla som a zdalo sa mi, že odpadnem. Všetci zamestnanci depa vyšli von zo skladu a hnali ma preč od tých sudov, aby som išla s otcom. Túlila som sa k nemu a otierala som si tvár o jeho strnisko. Nevedela som, či plakať, smiať sa alebo vyzliekať pracovný plášť, či ukázať otcovi, kde robím alebo utekať s ním čo najskôr domov. Poslali ma domov s otcom, zastavili sme sa aj v obchode na Mlynskej ulici, kde nakúpil pre rodinu vyše 2 kg mixovaných cukríkov a pre najmladšiu vnučku od dcéry Márie, ktorú ešte nevidel, kúpil bábiku a mne kúpil zásteru, lebo ja som ešte chodila v ľudovom kroji. Cestou k vlaku som si spomenula na želanie nášho pána farára Harčara. Jeho modlitby boli vyslyšané, stále sa modlil za nášho otca, od radosti sa mi chcelo tancovať. Mala som dobrý pocit, že už nebudem musieť do manželstva vstupovať ako dcéra väzňa. A vedomie, že otcovo miesto nebude pri svadobnom stole prázdne, ma napĺňalo šťastím. Prišli sme s otcom domov na vlaku a už celá dedina vedela, že môjho otca prepustili z väzenia, že je už na slobode. Privítala ho doma hlavne mamička, veľmi plakala a privítala ho vôňou jeho obľúbeného jablčníka, prišla aj cela naša rodina. Ale otec sa dnu veľa nezdržal, hneď utekal von poobzerať hospodárstvo a dom. Bol rád, že syn s nevestou ho udržiavali v poriadku. Všetci v dedine chceli vedieť, ako bolo vo väzení. Pýtajú sa, ale on zatrpknuto odpovedal, že im nič nepovie. Otec o tom aj doma nerád rozprával, hovoril len, že aj ostatní spoluväzni sa tam dostali podobne ako on. Najhoršie to bolo pre neho na začiatku v košickej väznici, takto si predstavoval peklo. Sú to hrozné muky, keď človeku nedajú jesť ani piť a nedovolia mu sadnúť si, ľahnúť, spať... Otec po príchode domov, napriek suchotám, chcel ešte stále pracovať. Vždy vravel, že nedokáže žiť bez roboty. Otec začal ťažiť andezit v malej bani v Ruskove. Ťažba kameňa bola nad jeho sily a jeho pľúcam to nerobilo dobre. Syn Jozef mu našiel zamestnanie v podniku pri Ťahanovciach, kde pracoval ako nočný strážnik, bez prestávky, každú druhú noc. Otecko mal už 84 rokov, keď zomrel môj brat Jozef (+59r) a vtedy nechal robotu. Ale doma mal práce stále dosť, choval hydinu, zajace aj kozy. Obrábal pôdu, ktorú mal za domom a vedľa domu. A keď obchádzal chotár, zakaždým frflal, keď našiel na práci družstevníkov niečo, čo sa mu nepáčilo. Bol proste taký. Ja som ostala bývať v Košiciach a snažila som sa chodiť k rodičom vždy, keď som mohla. Otca som vždy našla pri robote. Po návrate z väzenia takmer 19 rokov chodil ešte do práce. Veľa o tom rozmýšľal a hovoril, že človek musí mať v živote šťastie a to jeho pri ňom vždy nestálo. Často hovoril: „Ja som vlastne prehajdákal rodinný majetok, všetko to, čo som od predkov dostal, aj keď nie z mojej viny a preto teraz musím pracovať až do úmoru, aby som svojim potomkom niečo zanechal aj ja.“ Otec chcel začať celkom od začiatku, urobiť za minulosťou hrubú čiaru, lebo dobrovoľne ujsť z rodnej dediny, tak ako ja, nemohol. Len 2,5 roka, na sklonku života, si dovolil ten prepych necestovať vlakom za robotou. Doprial svojim chorým pľúcam trochu oddychu. Môj otecko zomrel doma tesne pred Vianocami 23. 12. 1983, nedožil sa súdnej rehabilitácie z 11. 10. 1990, kde otecka aj brata zbavili všetkých obvinení, zrušili rozsudok a trestné stíhanie zastavili. Po rehabilitácii na základe reštitúcie zo dňa 23. 10. 1992 boli otcovi vrátené pozemky, ale nie všetky. Zobrali mu 13,21 ha poľnohospodárskej pôdy a vrátili iba 9 ha. Podala som žiadosť na Poľnohospodárske družstvo Ruskov o vydanie ďalšej pôdy, ale oni sa neunúvali mi ani odpovedať a nemali záujem nám vrátiť pôdu. Na obecnom úrade v Rusove mi povedali, že mi pomôžu, že mi budú nápomocní, ale oni už pravdepodobne mali iný zámer s našou pôdou. Pred niekoľkými rokmi obec v tejto lokalite, kde sa nachádzala aj naša poľnohospodárska pôda povolila, výstavbu domov a dnes tam stojí cca 100 rodinných domov. Ruskov sa za posledné roky veľmi rozrástol. A tak pravdy sa nemôžeme dovolať dodnes. Na ďalšej našej spoluvlastníckej pôde stoja dnes slnečné kolektory, čo si privlastnila firma Heliopark 5, s.r.o pravdepodobne zo Slovenského pozemkového fondu. V katastri je uvedené, že to získali kúpnou zmluvou, ale určite nie od nás. A lesy nám neboli tiež vrátené, spadli do všeobecne známej kauzy “Slanské lesy“, ktorá nie je do dnes vyriešená a usporiadaná. Taká je spravodlivosť na Slovensku. Po 10 rokoch od otcovej smrti prišiel do Ruskova neznámy muž a pýtal sa na Jozefa Malátu st. Bol to syn otcovho spoluväzňa, František Sehnál z Moravy. Nechal na seba kontakt a tak sme sa spriatelili, prišiel na Slovensko z Moravy a chcel sa poďakovať a položiť kvety na otcov hrob. Hovoril o tom, ako môj otec Jozef Maláta st. dával jeho otcovi zo svojho jedla, aby prežil. Jeho otec bol mladší a preto mu môj otecko pomáhal a povzbudzoval ho, že musí vydržať, nesmie sa vzdávať. Dodnes sme s nimi v kontakte a boli sme ich s manželom navštíviť v Paršoviciach na Morave. František Sehnál sa ma pýtal, prečo nepokračujem v otcových šľapajach a neostala som na rodnej hrudi. Hovorila som mu, že vtedy som bola veľmi mladá a krivda bola obrovská. Nedokázala som sa cez to preniesť. Hanbím sa za to aj dnes, ale nenávidela som rodnú dedinu aj ľudí, čo v nej žili. Každého som vtedy podozrievala. Nerada spomínam na toto obdobie a je mi veľmi ťažko aj pri tomto písaní, ale chcem, aby sa tento príbeh dostal medzi ľudí. Hanbila som sa za celú moju generáciu, ktorá zavrhla od vekov platné ustanovenia. V pote tváre dorábať chlieb svoj každodenný je naozaj ťažké a bez lásky k pôde sa to nedá. Uvedomila som si to všetko, ale už som nemala chuť nič Františkovi Sehnálovi vysvetľovať. A aká je skutočnosť dnes? Takých a podobných prípadov bolo mnoho. Vzali 13,21 ha poľnohospodárskej pôdy a vrátili iba 9 ha. Kde je ten rozdiel? Súčasné nekonečné príbehy so stále sa objavujúcou pôdou neznámych vlastníkov, poberateľov dotácií zo Slovenského pozemkového fondu (Poľnohospodárskej platobnej agentúry), zneužívanie eurofondov, rozrastajúcich sa intravilánov obcí na úkor extravilánov (tzv. výstavby na zelenej lúke/ornej pôde), kde sú už aj zástavby a iné, sú len dôkazom toho, že bolo a je stále ešte mnoho tých, ktorí nemajú k pôde vzťah, ale ide iba o biznis. Dokedy? | |