Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 4/2014 (júl – august), ročník 15, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Rudolf Dobiáš  Pred pätnástimi rokmi – v r. 1999 – sme si prvýkrát verejne pripomínali 70-ku Antona Srholca, predstaviteľa generácie Slovákov, ktorej bolo určené prejsť všetkými kruhmi komunistického pekla. Sedemdesiat rokov jeho života už vtedy bol románom, obsahujúcim všetky stigmy, ktorými boli tragické udalosti dvadsiateho storočia. Antonio sa narodil v čase veľkej svetovej hospodárskej krízy, keď sa v Rusku upevňoval komunizmus a v Nemecku nastupoval nacizmus. Mal desať rokov, keď vypukla druhá svetová vojna. Ani nie devätnásťročného ho zastihne február 1948. V tom čase si, podľa vlastných slov, uvedomil zodpovednosť za svoj život, rozhodol sa, že sa stane kňazom. Študoval v saleziánskom ústave v Šaštíne. Chcel byť saleziánom, nasledovníkom legendárneho pedagóga Dona Bosca, stať sa nádejou chudobných a opustených mladých ľudí. Jeho sen však trval iba do osudnej „barbarskej noci“. Pretože patril medzi najmladších internovaných, z Podolínca ho medzi prvými prepustili na dočasnú a zdecimovanú slobodu. Na slobode sa pokúsil absolvovať dvojročný kurz pre vyššie lekárske služby. Zo správania sa vedúceho kurzu k nemu a z pokusov o jeho „prevýchovu“ čoskoro usúdil, že veľa šancí na jeho dokončenie nemá. V Bratislave dokončil gymnázium a urobil si maturitu. Potom, na jar roku 1951, keď v Bratislave kvitli broskyne, so skupinou kamarátov i starších kňazov sa pokúsili na člne preplaviť sa cez rieku Moravu do Rakúska. Pri pohľade na valiace sa vlny, na kalnú vodu ako ľad studenú, stratili guráž a rozhodli sa odložiť svoje rozhodnutie na príhodnejšiu chvíľu. Po skupinkách sa začali vracať do vnútrozemia a po skupinkách ich pohraničná stráž chytala a odosielala do väzenia. Za svoj pokus vyslobodiť sa z pút komunizmu „vyfasoval“ dvanásť rokov. Na Jáchymovsko prišiel Anton niekedy na jar roku 1952. Na tábore Rovnost, prakticky začal svoju väzenskú „kariéru“ pôsobením vo väzenských komunitách. Tie boli neobyčajne heterogénne, zložené z ľudí rôzneho veku, rozdielneho vzdelania, viacerých národnosti, boli medzi nimi ľudia hlboko veriaci, ale aj ľudia bez vyznania, skalopevní ateisti, aj brutálni zločinci, otcovrahovia a matkovrahovia, sexuálni devianti, skrátka spoločnosť vyberaná pre rôzne spôsoby použitia i zneužitia. Pre budúceho saleziána to bola priam ideálna zostava a unikátny terén pre pastoračnú prácu. Tej sa Anton venoval prakticky nepretržite - na tábore aj v hlbinách jáchymovských lágrov, ktorými mu bolo súdené prejsť. Po prepustení z väzenia pracuje ako robotník v továrni na výrobu prefabrikátov v Skalici, neskôr taví oceľ v Ostrave, potom pracuje ako dokumentátor vo Výskumnom ústave hydinárskom, a popri tom usilovne študuje - tajne teológiu a takpovediac verejne si porobí štátne skúšky z angličtiny a nemčiny. A potom prišla nádejná jar 1968 Vtedy príde jeho hviezdna chvíľa, ktorá definitívne a neodvolateľne rozhodne o jeho ďalšom živote. Vtedy bol vychovávateľom v učňovskom stredisku Bratislavského stavebného podniku. V rámci dovolenky sa ako turista zúčastnil púte do Ríma. To ostatné už poznáme Domov sa vrátil ako kňaz. A napokon prišiel November '89. Nikdy nezabudnem na 3. marec 1990. Vtedy sme my – bývalí politickí väzni – mali v Bratislave svoj prvý snem. Zišlo sa nás približne tisíc. Po rokoch – vlastne desaťročiach! – sme sa opäť stretli, priatelia s priateľmi, známi so známym, aj neznámi s neznámymi, lebo akokoľvek bolo dlhé naše väznenie, nikto z nás nestihol prejsť všetkými „nápravnými“ zariadeniami. A niekde medzi nami, možno v nás boli tí, ktorí už neboli a za ktorých sme sa s Antonom Srholcom modlili. Slová modlitby sa nám rozplývali v ústach, slzy vytekali z očí, ktoré celé desaťročia zostávali suché a v strehu . Nebolo vtedy ešte Zákona 119/91 o súdnych rehabilitáciách, ale my sme už zakusovali neuveriteľne sladký pocit slobody, ktorý, najmä nám mladším, bol odopieraný prakticky po celý náš občiansky život. V povetrí už bolo cítiť vôňu novej jari, zdalo sa nám, že rozkvitli aj kvety, ktoré sme celé desaťročia tajne nosili v srdci. Po živote na periférii občianskej spoločnosti sme mohli ako rovnocenní občania vojsť do slávnostných siení slobodného života, vyzdobených sľubmi nových politických vodcov. Náš brat Anton sa 12. júna 2014 dožil neuveriteľných 85 rokov. 14. júna v saleziánskom kostole na Miletičke mu slávnostnou sv. omšou, ktorej hlavným celebrantom sa stal on sám, pripravili úvod do živého jubilejného programu, ktorý pre oslávenca a pozvaných hostí zostavil JUDr. František Brezák. António, nech Ťa ochraňuje Ten, pre ktorého dennodenne prinášaš obetu v podobe služby svojím bezprízorným bratom - bezdomovcom a nám ostatným láskavou účasťou na našich životoch.  14. júna 2014, Kostol Panny Márie Pomocnice kresťanov na Miletičovej ul. v Bratislave, ďakovná svätá omša pri príležitosti jubilea Anton Srholca Foto: Martin Petrík Anna Vargová Som dcéra politického väzňa Pavla Benca a chcela by som Vám povedať moje vlastné svedectvo, v tom čase z pohľadu 9 ročného dievčaťa. Kňazi a bohoslovci, o ktorých budem neskôr hovoriť mali byť tajne ubytovaní vo Veľkom Lapáši u rodiny Tichanských. Stalo sa však, že p. Tichanská náhle zomrela a bolo treba nájsť náhradné ubytovanie. Moja mama Helena Bencová mala priateľku Rozáliu Kolenčíkovú, ktorá ju oslovila, či by neschovala kňaza na úteku. Mama nerozmýšľala, s otcom sa neporadila a hneď súhlasila. Otcovi už len oznámila hotovú dohodu. Bol to hlboko veriaci skromný človek, a preto nenamietal. Bývali sme na odľahlom mieste na Chrenovej-Vinohradoch, na konci dediny, čiže na konci Nitry. Dohoda bola schovať jedného kňaza Rudolfa Púchovského, ale skutočnosť bola iná. Prišli traja kňazi (okrem Rudolfa Púchovského, Štefan Krištín, Ľudovít Orješek) a 6 bohoslovcov, čiže spolu 9 ľudí. Aj keď sa moji rodičia prekvapili, prijali všetkých. Prišli však postupne, nie naraz. Bolo to 25. novembra 1950. Náš domček bol malý, s dvomi izbami, z čoho v jednej bývali spomenutí kňazi s bohoslovcami a v druhej ja s mojimi rodičmi. Moji rodičia sa o všetkých bezplatne starali, hoci v skromných podmienkach. Ja som mala vtedy 9 rokov a bola som už po prvom svätom prijímaní. Všetci mali obavy, aby som túto skutočnosť nevyzradila, lebo podrobnosti, kto sú tí ľudia a prečo k nám prišli, mi nevyzradili. Mala som však zvláštny sen o ktorom som hneď povedala mame. „V izbe, v ktorej sme spávali boli 2 okná, medzi nimi múr, a na ňom sa mi vo sne zjavil velikánsky kríž od podlahy až po strop. Na ňom bol pán Ježiš, ktorý hoci bol pribitý, vystrel ku mne ruky a zobral ma do náručia.“ Moja mama tento sen hneď povedala pátrom a tí usúdili, že je to asi dôkaz toho, že ja nič neprezradím, čo sa aj stalo. Páter Púchovský mal ku mne najbližšie, spolu sme sa hrávali hru „Cestička do neba“, učil ma sebazapieraniu, chodil sa so mnou sánkovať. Pri jednej takejto sánkovačke sa ma opýtal, či by som chcela ísť ráno na sv. omšu na roráty. Prisľúbila som a myslela som, že pôjdeme do kostola. Spýtal sa ma, či viem, kto bude slúžiť sv. omšu. Keďže som nevedela, oznámil mi, že on, čo ma veľmi prekvapilo a neverila som mu. Po obede išla mama do izby, kde býval páter Puchovský na svätú spoveď, o čom som však nevedela. Moja zvedavosť bola taká veľká, že som si zvonku priložila k oknu stoličku, aby som sa pozrela, čo sa tam deje. Uvidela som, že mama kľačí, páter sedí na stoličke so štólou na krku a spovedá ju. Až vtedy som uverila a pochopila, že je to naozaj kňaz. Na druhý deň ráno som už o 5-tej miništrovala na sv. omši, ktorá sa konala v našom dome, v izbe kde bývali pátri. Okolie o tejto skutočnosti nevedelo, nakoľko pátri mali krycie mená, ktorými sme ich oslovovali aj my. Štefan Krištín bol vedúci, Rudolf Púchovský a Ľudovít Orješek boli majstri. Sv. omše sa u nás konali každý deň, nikomu sme o nich nerozprávali a ja som na nich miništrovala, čítala latinsky. Keďže som bola takto nimi preverená, stala som sa spojkou medzi rádovými sestričkami v nemocnici v Nitre a ich správami navzájom. V tom čase nebola ešte mestská doprava a tak som chodila pešo. List, ktorý mi dali, som odovzdala v nemocnici rehoľnej sestre Nemézii Langovej alebo Zite Drobnej. Ako dieťa som bola pre nich dobrou spojkou, lebo som bola nenápadná. Bola som však poučená, že ak by ma predsa len chytili, nesmiem nič prezradiť, povedať, že ja nič neviem. Pán Ježiš ma však chránil a mňa nikdy nechytili. Pobyt týchto kňazov a bohoslovcov trval do začiatku novembra 1951, čiže bez pár dní presne rok. Vtedy však môjho otca zaistili a odviedli na výsluch. Nasledovala domová prehliadka, ktorú si dodnes pamätám, a trvala až do rána. Pri tejto razii neboli prítomní pátri Púchovský a Orješek. Podarilo sa im ujsť, skrývali sa v okolí Novej Bane až 8 rokov. Potom ich aj tak chytili a odsúdili. Páter Púchovský bol odsúdený na 6 rokov a 6 mesiacov, páter Orješek na 7 rokov. Ostatní boli pred našou domovou prehliadkou zadržaní na inom byte v Nitre, a neskôr boli taktiež odsúdení a väznení. Môj otec zobral všetku vinu na seba, hoci ako som na začiatku povedala, že rozhodla o tomto všetkom moja mama sama, on však nedopustil aby ju uväznili. Odsúdený bol ako 62 ročný na 1 rok nepodmienečne s peňažným trestom 5.000 Kčs, čo sme samozrejme nemali. V skutočnosti namiesto 12tich mesiacov sedel 15 mesiacov (3 mesiace navyše znamenali nezaplatený 5-tisícový trest). Počas vyšetrovacej väzby bol niekoľkokrát bitý a násilím nútený priznať sa k niečomu, čo nikdy neurobil. Rozprával nám o tom po prepustení. Po príchode z väzenia už dlho nežil, lebo mal podlomené zdravie. Zomrel 18. januára 1959 ako 68 ročný. S pátrom Púchovským som sa stretla naposledy, keď bol prepustený z väzenia, bola som vtedy už dospelá a na všetko sme si bolestne zaspomínali. Utkveli mi v pamäti, hlavne jeho spomienky na kruté zatknutie v senníku, v ktorom sa skrýval. Bezcitne do neho pichali vidly až dovtedy, kým sa nevzdal a nevyšiel. Zo 6-tich bohoslovcov, ktorí taktiež u nás bývali bol nakoniec vysvätený len jeden kňaz Bohuslav Pikala. Bol našim rodinným priateľom, s ktorým sme sa navštevovali, až do konca jeho života. Moja mama si všetky tieto spomienky uchovávala v pamäti a rozprávala ich svojim vnúčatám a pravnúčatám. Dožila sa požehnaného veku 104 rokov. Zomrela 26. mája 2005. S pomocou Božou sme toto všetko zvládli a ja som rada, že som vám to mohla aspoň stručne opísať. (odznelo na 60. výročí súdneho procesu Štefan Krištín a spol. 9. 2. 2013 v Nitre)  Anna Vargová | |