Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 3/2014 (máj – jún), ročník 15, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Členom KPVS Vo všetkých úrovniach platí zásada TU. Trvalo udržateľná firma, rodina, organizácia, Cirkev, ekonomika. Aj v našej KPVS sa nám vyplatil program, aby sme sa sústredili hlavne na tvorbu. Na poctivú prácu, záchranu dokumentov, svedectiev a výpovedí ešte žijúcich svedkov. Máme za sebou peknú knižnicu, ktorú sme vložili do kultúrnej pamäti národa, veľa pomníkov a pamätných tabúľ. V tomto duchu pracujem v KPVS od jej založenia, od jej obnovenia a už 6 rokov ako Váš predseda. Sme priamymi svedkami hrôz, ktoré sme my a spolu s nami prežili naše rodiny. Účastníci toho najkrajšieho a najbolestivejšieho zápasu za slobodu nášho národa v 20. storočí. Vyznamenali sme sa v odmietaní násilia a neslobody. Splnili sme svoje poslanie a je dobre, že nie sme pri moci. Nová generácia má za úlohu budovať demokraciu a spoločnosť slobodných ľudí, o ktorej sme snívali počas komunistického prenasledovania. Našim poslaním je voliť a podporovať ľudí, ktorí s demokraciou presadzujú mravné hodnoty. Vždy sme podporovali a budeme podporovať kresťanské ideály, ktoré nás inšpirovali ku kritike zločineckých režimov a k budovaniu spravodlivejšieho sveta. Vyslovujem Vám vďačnosť a úctu za vernosť týmto ideálom. Naša KPVS starne, ale naše dielo sa stáva stále zaujímavejšie. V Bratislave, ak chcú ukázať niečo dôstojného na najvyššej úrovni, vzácnych hostí zavedú k našim pomníkom. K Bráne slobody pod Devín, alebo do Ružinova. Tohto roku tak urobil pán predseda snemu Spolkovej republiky Nemecko, japonský korunný princ Fumihito Akishino s manželkou, veľvyslankyňa Holandského kráľovstva, japonský veľvyslanec. Vždy si nás zavolajú, aby sme im prerozprávali, čo sa tu dialo počas komunistického režimu. Pod Devínom sa pod našim pomníkom zastavia tisíce cyklistov, turistov a návštevníkov, ktorým náš pomník ponúka priestor na odpočinok a príležitosť na zamyslenie sa o krutej pravde, ako to bolo s našou slobodou. Náš pomník pracuje po celý rok. Možno aj vďaka tomu na Slovensku o komunizme nikto veľa nerozpráva. Do tohto procesu živého svedectva, pravdivého informovania chcem povzbudiť a zapojiť aj Vás. Keby sme odpustili a zabudli na osobné utrpenie, nikdy nezabudneme na to, čo museli pretrpieť a obetovať naši príbuzní a známi. My sme toho svedkami. Ďakujem Vám za všetko, čo robíte preto, aby naša KPVS bola živou pamäťou boja za slobodu a za to, čo robíte preto, aby táto naša doba mala tie morálne kritéria, za ktoré ľudia našej krvnej skupiny kládli svoje životy. jún 2014, Anton Srholec   s donom Jánom Tockým SDB Malvína Mária Melkovičová, Paulína Halušková Z akej rodiny pochádzate? Pochádzam z kresťanskej rodiny, narodil som sa 31.12.1930 v Žiline, v časti Rudiny a bol som najmladší zo 7 detí (bolo nás vlastne 8, ale ten jeden zomrel ešte ako maličký). Do školy som chodil v Žiline, pri fare bola katolícka škola, v budove dnešného mestského divadla. Keď som chodil do 4. ročníka začali ju búrať, tak nás presunuli do školy ku cintorínu, ako je dnes gymnázium (gymnázium Veľká Okružná). Potom mi zomrel otec 18. marca 1942, ale úradne sa to udalo na 19. marca, aby mohol byť pochovaný v sobotu, lebo vtedy boli také zákony, že museli mŕtveho do 3 dní pochovať. Najprv bol v nemocnici na operácii, ktorá sa podarila, no neskôr zomrel na jej následky. Keď som chodil s mamou do nemocnice za otcom, tak vždy iba mňa zobrala. Modlili sme sa spolu. Keď otec zomrel, tak sme v rodine boli všetci súdržní, pomáhali sme si. Mama veľmi plakala, lebo sa bála, že ako nás všetkých dochová, ale podarilo sa. Ako ste sa stali saleziánom? Začal som chodiť na gymnázium a ako chlapec v roku 1942 som začal chodiť ku saleziánom. Keď som bol ešte malý, tak sa ma jeden salezián Volek spýtal, že čím budem, keď budem veľký. Povedal som, že železničiar, ako otec. A salezián mi vtedy vravel, môžeš byť aj vlakvedúci ľudí. Vtedy mi prvý krát pripomenul saleziánsky život, inak som sa chodil do oratória hrávať, zabávať. V roku 1946 som skončil piaty ročník a boli sme v triede štyria takí, ktorí sme sa rozhodli pokračovať u saleziánov. Postupne sa začalo nástupom totality všetko zakazovať, aj prechod cez hranice. Počul som, že aj niektorí spolubratia začali chodiť za hranice, aby mohli doštudovať. Potom som nastúpil do noviciátu v Sv. Beňadiku (dnes Hronský Beňadik). Išli sme tam po piatej triede gymnázia. Vtedy sa už v 16. roku života mohlo vstúpiť do rehole. Aj tam sme hrávali volejbal, futbal cez prestávky a aj poobede. Mohli sme sa s učiteľmi porozprávať aj pomodliť. Boli sme tam však iba pár mesiacov. Už v septembri do Šaštína, do malého semináru, nenastúpili kňazi, tak aby nebol prázdny, išli sme tam my. Nastúpilo nás tam okolo 63 chlapcov, šiestaci, siedmaci aj maturanti,. Už aj tam fungovala kontrola, dozorcovia na vrátnici, ktorí kontrolovali, kto prišiel, kto odišiel a kontrolovali aj poštu. My sme si vtedy mysleli, že to je len taká maličkosť. V Šaštíne bola tá barbarská noc z 13. na 14. apríla v roku 1950. Potom do Šaštína prišli všetci saleziáni z iných stredísk a o dva týždne nás už odviezli autobusmi do Podolínca. V Šaštíne sme boli len pár týždňov, tam sme prenášali iba drevo z garáže, z jedného miesta na druhé. Nemali sme tam veľmi, čo robiť, tak sme si vymodlili, aby sme mohli slúžiť grécko-katolícke sväté liturgie, lebo tie trvajú dlhšie. Potom presunuli nás mladších chlapcov do Kostolnej na preškoľovanie. Tam sme sa museli mesiac učiť Kapitál od Marxa. Strávili sme tam pár týždňov, ale dávali sme im hlúpe otázky, na ktoré nevedeli odpovedať. Tak s preškoľovaním prestali a priradili nás ku pomocným prácam pri stavbe púchovskej priehrady. Bolo nás okolo 50 až 60. Po mesiaci sme sa opäť vrátili do Kostolnej študovať kapitalizmus. Potom nás poslali domov. Povedali, že sme už ale civilní občania. Tak sme sa pýtali, či môžeme ísť ďalej študovať. Povedali, že ak nás zoberú, tak áno. Tak som sa šiel prihlásiť do Žiliny a zobrali ma. Po dvoch týždňoch nám prišla pozvánka na odvod. Poslali ma ako PTP (Pomocný technický prápor) do Plzne. Tak sme prišli do takých barakov, ktoré boli politickou väznicou a tam sme bývali. Už tam boli bohoslovci zo Spišskej Kapituly. Chodili sme do kameňolomu a pracovali sme na takej ploche pre cvičenie tankov. Tam sme v kameňolome museli rúbať také dlhé kamenné pláty a nosili sme ich do kasárni. Aj sme si vymodlili omšu. No museli sme sa naučiť pochodovať a obliecť sa do uniforiem. Potom nám v nedeľu omše dovolili. Spievali sme také ľudové piesne, ako „vojak som ja vojak“ alebo aj saleziánske o Dominikovi Sáviovi a vedenie čaty vtedy rozhodlo, že ich nemôžeme spievať. Keď ľudia počuli, že ideme, tak sa veľmi čudovali, prečo vojaci chodia do kostola. Na Václava bol kvôli nám plný kostol. No a na Vianoce sme už boli pri Štedrej večeri doma. V roku 1951 som teda pokračoval v chodení na gymnázium. Raz prišiel riaditeľ gymnázia do triedy a vravel, že mám v riaditeľni nejakú návštevu. No a keď som tam prišiel, tam ma čakali už dvaja ŠtBáci. Tak ma zobrali na takej malej starej škodovke a doviezli ma práve ku saleziánom. Na prvom poschodí, kde bola študovňa, bolo asi 20 žandárov, každý mal stolík a písací stôl a dvaja z nich ma vyšetrovali. Ani neviem kvôli čomu. Spomínam si však na jeden tábor v Kamennej Porube, kde som robil animátora. Deti sa raz rozliezli do okolia a doniesli náboje, ktoré našli. S vedúcim oratória sme nechceli, aby sa niekomu niečo stalo, tak sme to vo vreci zobrali domov. Na druhý deň sme pri futbalovom ihrisku vykopali pol metra hlbokú jamu a tam sme to zakopali. Tak možno preto ma vyšetrovali, že nás niekto videl a nahlásil to. Potom aj všetci oratoriáni, krúžkari, sme ich volali, to boli tí, ktorí mali na starosti krúžky na oratku, boli všetci zavretí kvôli nejakému protivládnemu prevratu. Našli im vo veciach nejakú pušku. Boli zavretí v Trenčíne, tak som ich aj bol navštíviť, lebo ako železničiarov syn som to mal lacnejšie. Vtedy pri vyšetrovaní na vás vyvíjal niekto nejaký nátlak? Tak veľmi mi tam nevysvetľovali, že prečo ma vyšetrujú. Pýtali sa, že či chcem pokračovať v štúdiách a ja, že pravdaže chcem. Tak oni mi kázali, aby som im niečo podpísal. A čo to mám podpísať? No, že budete spolupracovať, že budete udávať saleziánov. No, nepodpíšem. Tak som potom prvú noc strávil dolu v pivnici na oratku, boli tam také samotky, tak tam ma nechali. Ráno mi dali trošku kávy a zobrali ma na poschodie do ich spálne. Bolo ich tam asi 6 alebo 8 žandárov a pýtali sa, či podpíšem. Medzitým som hovoril aj s donom Ernestom Macákom, ktorý mi radil, že dohodu môžem podpísať s úmyslom, že to nevykonám. Tak potom, po druhej noci, som podpísal, s podmienkou, že sa budeme niekde potajomky stretávať. No a potom mi povedali, že keď budem niekedy chcieť zavolať ŠtBákom, tak ja sa budem volať krycím menom „Klapka“, aby som sa tak ohlásil. Potom sme sa stretávali vonku na uliciach, raz pri železnici, raz pri hlavnej stanici. Vždy mi povedali, že kde a kedy. Medzitým som sa vždy stretol s donom Ernestom, vždy som mu všetko povedal. Radil mi, aby som vždy písal len pravdu, čo som počul, čo kto povedal, keď bol nespokojný. Chceli odo mňa, aby som im napísal aj o rodine, že kto koho navštevoval a kto sa s kým stretával, ale takéto veci som ja nikdy nepísal. Nakoniec, už viac mesiacov, dva alebo tri, keď som nič nemal, tak som sa ho opýtal, že ako to mám robiť, keď nič nemám. No a on mi povedal, že mám chodiť a pýtať sa: Ako sa máš? A súhlasíš s republikou? No a ja som aj tak nenapísal nič poriadneho, tak oni mi povedali, že nabudúce ma už zavrú a nedovolia mi pokračovať. Tak som to povedal donovi Ernestovi a on mi ponúkol útek do zahraničia, že tam budem potom študovať. Naskytla sa príležitosť a asi tri dni predtým, ako som sa s nimi opäť mal stretnúť, podarilo sa mi teda ujsť. Ako sa vám podarilo prejsť cez hranice? Toto je ďalšia ťažká situácia. Don Ernest, keďže Titus Zeman bol už chytený a zavretý, pokračoval v týchto výpravách. Tak mi raz povedal, pôjdeš do Ďurčinej k jednému saleziánovi, laikovi. Nebol kňazom, on bol vyučený stolár, teda u nás sa to volá koadjútor. Pracoval v Rajci, ale býval v Ďurčinej. Pôjdeš za ním a povieš mu, vtedy a vtedy, aby došiel v sobotu poobede rýchlikom do Žiliny a on prišiel. Ja som o ničom inom ďalšom nevedel, len potom sme boli spolu. Volal sa Janko Mihalec. Už som vedel, že keď prídeme do Bratislavy, tak potom sa tam bude na peróne prechádzať, čo bude mať v ľavej ruke alebo v pravej, už neviem noviny. A že aby som sa mu prihovoril. To bol Alfonz Šilhár, bratranec toho nášho Štefana Šilhára. Vtedy sme boli už traja a prišli sme do jeho domu, on býval pri Pezinku, Cajla sa to volalo. Predstavil nás ako svojich kamarátov, že sme na návšteve a pôjdeme sa niekde pomodliť, putovať. Na druhý deň sme potom odchádzali, boli sme tam viacerí. Jedna skupina išla vlakom až do Šaštína, druhá do Kútov a tretí vystúpili na zastávke pred Šaštínom. Ja som ani nevedel, čo sa bude diať, len ten môj spoločník Alfonz Šilhár, on to vedel. So stolárom Jankom Mihalecom sme vystúpili v Šaštíne a čakali sme. Večer o desiatej, sme sa mali stretnúť pri takej studničke. Pršalo, mokro bolo, šmýkalo sa. A večer prišla taká staršia osoba, nepoznali sme ho. Počítali sme sa, či sme všetci, ten starší zavelil, že už sme všetci, tak ideme. Bolo nás 23. Ten náš vodca mal taký veľký ruksak a volal sa Veľký Jozef. Cez lesy sme prechádzali celú noc. Bola tam tiež jedna rodina, mama mala dvoch chlapcov a to bola rodina Andreja Žarnova, ktorý bol v tíme doktorov pri výskume udalosti z Katyňskeho lesa a zistil, že to bolo Rusi, ktorí vyvraždili Poliakov, tak potom bol prenasledovaný. Preto bola celá rodina s ním. Mal 6 ročného syna, držal som ho za ruku, ale on už potom nevládal, tak som si ho zobral na plecia. Brieždilo sa a v takej húštine sme sa zastavili, aby sme si oddýchli, najedli sa. Aj don Ernest nám povedal, že my ideme ako robotníci, akože do práce, takže sme mali iba trochu jedla. Boli tam s nami aj kňazi Štefan Dráb, Štefan Macsády, František Reves, potom mali aj svätú omšu, tak to bola taká rozlúčka so Slovenskom. Druhú noc sme ešte museli byť v lese, nakoniec sme prichádzali tretiu noc ku hraniciam. Vodca počul nejaké auto prechádzať okolo, tak sme sa rýchlo museli schovať, museli sme si ľahnúť do poľa so zemiakmi. Všetko bolo osvetlené, bola tam nejaká vojenská prehliadka. Aby nás tí colníci a vojaci nezbadali, tak sme potom prešli cez cestu a myslím, že tam ďalej bola železnica. Potom nás upozornil, že tam bude trojmetrový násyp, tak aby sme ho prechádzali spoločne, za sebou, že nám dá signál, aby sme ho prechádzali ako jeden človek. Ešte nás upozornil, že na druhej strane je drôt, aby sme sa ho nedotkli. No ale niekto sa ho dotkol, tak z neho vystrelila raketa a všetko bolo osvietené. Museli sme si ľahnúť a čakať, kým všetko skontrolujú. Veľmi dlho to trvalo. Mali sme strach, že nás niekto odhalí. Náš vodca potom nadával, mal revolver, povedal, že zastrelí toho, kto sa drôtu dotkol. Ďalej sme prešli cez také močariny a potom sme došli k vode, k rieke Morava. Bola veľká, zase sa niektorí starší báli a nechceli ísť ďalej. Však sme máli loďku, to bol taký gumený člnok, piati, šiesti sa na to mohli posadiť. Prvá skupina išla aj s povrazom a pripevnili ho na opačný koniec, aby nebol taký silný prúd. Potom cez ten povraz nás prevážali. My s Jankom Mihalecom sme boli predposledná skupina, ale jeden starší kňaz, myslím, že Macsády to bol, tak on spadol na zadok, zľakol sa a loďka sa prevrátila. Niektorí nevedeli plávať, tak začali kričať a vodca na všetkých znovu kričal, že buďte ticho, lebo vás zastrelím. S tým Jankom sme vedeli plávať, tak sme obrátili tú loďku, všetci sa zachytili a potom sme tak pomaličky doplávali na tú druhú stranu, na breh. Potom tá posledná skupina, začalo sa brieždiť, už sme nemohli pokračovať. Na druhej strane bol taký kanál a tam sme videli aj ruské vojská. To boli rakúske hranice. Lenže ešte keby nás boli vtedy chytili alebo uvideli, tak nás ešte stále mohli vrátiť naspäť. Niektorých aj uvideli a pochytali. Preto sme potom ešte čakali celý deň, boli sme premoknutí. To bol posledný aprílový deň v roku 1952 a voda bola teda veľmi veľká, lebo snehy sa topili. Našťastie sme večer došli do takej dedinky pri hraniciach, tam už bolo všetko pripravené. Očistili sme sa, umyli, trochu najedli a potom prvým vlakom o piatej sme už cestovali. Najprv sa vodca ešte pýtal, že kto vie po nemecky, tak nech ide kúpiť lístky, niektorí vedeli, tak kúpili. A mali sme sa tváriť ako robotníci, že sme unavení, že sme mali driemať v tom vlaku. Prišli sme do Viedne, tam sme sa rozdelili. Niektorí išli električkou, iní taxíkom. Ja som išiel električkou a práve ako som cestoval, tak okolo prechádzala komunistická manifestácia k prvému máju Tak sme prišli do saleziánskeho domu, tam sme sa umyli, prezliekli, najedli a oni už mali prichystaný autobus asi pre 25 osôb a ním nás potom odviezli do Steyeru. Pred Steyerom bola hranica medzi ruskou a americkou stranou, tam sme vystúpili v lese, autobus prešiel cez hranice prázdny. Potom sme nastúpili až v Steyeri na stanici, autobus nás zaviezol potom až do Linzu, do americkej ambasády. Vyšetrovali nás, že či sme vedeli niečo o kasárňach, kde sú vojenské sklady. Čo sme vedeli, tak to sme im povedali. Veľký Jozef sa potom vrátil naspäť. Dva týždne nás tam vyšetrovali, to bolo ako hotel, aj najesť nám tam dali poriadne, tam sme si oddýchli. Následne nás ale poslali do Welsu, lágru pre utečencov. Tam prišiel aj don Štefan Fabera, salezián, on bol aj v Žiline direktorom, ušiel a v Linzi bol saleziánom. Sľúbil nám, ako saleziánom, že nám pripraví pas Červeného kríža. Tých predtým, čo prechádzali cez hranice a išli cez Alpy, po snehu, tak ich colníci Nemci, Rakúšania aj Taliani chytili. My sme však išli už potom vlakom. Zastavili sme sa aj v niektorých mestách, vo Verone, v Miláne. Aj don Fabera išiel s nami a predstavoval nás vtedy ako hrdinov a utečencov. Na Valdocco (oratórium v Turíne) sme prišli a tam nás všetkých vítali ako utečencov. Mali sme zabezpečené ubytovanie, stravu a všetko. Potom ste čo robili? Študovali ste ďalej? Bol síce jún, júl a boli prázdniny, ale naši, Slováci, boli v horách a tam študovali filozofiu. My, ja a Alfonz, sme prišli neskôr a ešte sme neskončili všetky tie traktáty, preto nás preradili do Turína do Rebaudengu. Na konci roka sme spravili všetky skúšky a začali sme ako asistenti saleziánov, ako je to aj teraz v oratóriu, len my sme boli iba klerici. Mňa pridelili do Pedanga, to bolo iba gymnázium, taký malý seminár. Tam som bol asistentom od roku 1953 do 1955. V noviciáte sme sa už trochu naučili po taliansky, niečo sme vedeli a potom sme sa to doučili, hlavne medzi chlapcami. Tam som bol pridelený nielen dávať pozor, ale aj učiť niektoré také ľahké predmety ako fyzika, matematika, kreslenie. Potom v roku 1955 sme mali duchovné cvičenia. Bolo nás veľmi veľa, tak aby sme neboli toľkí pri sebe spolu, ja som bol určený, že mám odísť do Austrálie. Preto ma aj s Alfonzom poslali do Anglicka učiť sa angličtinu. Mne sa to trošku nepozdávalo, lebo ja som sa doma učil po francúzsky, tak ja som toho 11 Rozhovor Naše svedectvo 2014 / 3 nevedel veľa. Alfonz toho vedel viacej, lebo on sa aj rád učil a aj vždy, keď mal nejaký voľný čas, tak sa sám učil zo slovníka taliansky alebo anglicky. Prvý rok bolo všetko v poriadku, ale potom cez druhý rok som mal veľa toho učenia a nestíhal som. Bol som vyčerpaný, štúdium som musel prerušiť a preto som dostal možnosť si odpočinúť alebo si teda zopakovať niektoré tie veci z filozofie v Anglicku. Tam som potom dostal správu, že mám prísť do Belgicka, kde bol don Jozef Strečanský zodpovedný za utečencov, čo sú tam, že aby som mu išiel pomôcť. Prišiel som loďou do Belgicka, tam už ma 8. mája 1958 čakal don Strečanský. Bol som tam až do roku 1981. Medzitým, pravdaže, v roku 1963 bolo výročie, 1100 rokov, príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu. Uskutočnilo sa zhromaždenie Slovákov, ktorí bývali v zahraničí, v Ríme. Tam som sa stretol s donom Silvestrom Taligom, ktorý mal na starosti našich utečencov, Slovákov, tak on sa ma pýtal, či chcem pokračovať v bohosloveckom štúdiu. Povedal som, že pravdaže, keď sa dá. Potom mi to on vybavil. Prešiel som psychologickými a zdravotnými skúškami v Turíne. Mohol som pokračovať v štúdiách a potom v roku 1964 som nastúpil práve do toho Talianska, do Bollenga, pri Turíne. V roku 1967 som bol vysvätený a potom som sa vrátil do Belgicka. Na primície nemohol nikto prísť, tak to bolo také smutné. Prišla len švagrova mama z Ameriky, volala sa Mária Veselková a ona teda zastupovala moju rodinu. Pár dní tam aj ostala, potom sme si spolu boli pozrieť Rím a myslím, že sme aj do Paríža išli. Akú činnosť ste vykonávali ako novokňaz? Keď som potom prišiel do toho Belgicka, tam boli primície v Ramegnies-Chin, kde bol teda dom pre utečencov. Don Strečanský bol direktor, ale on bol zodpovedný aj za Slovákov v zahraničí v Belgii a v okolí Belgie, teda v severnom Francúzsku, v západnom Nemecku a niekedy aj v Holandsku a inde. Veľa cestoval a ja som pomáhal, s čím sa dalo. Mali sme aj záhradku, také hospodárstvo a dochovávali sme prasce. Zážitky sú to rozličné a veľmi pekné. Tam sme boli s chlapcami ako rodina. V jednom roku ich bolo až 42 a už nebolo miesto, tak postele boli aj na chodbe. Starosta obce Ramegnies-Chin bol katolík, tak nám poskytol väčší, starý kláštor pri francúzskych hraniciach. Keď ste v roku 1952 ušli, nemala vaša rodina z toho problémy? Radili mi, že keď budem na isto vedieť, že sa mi to podarí, tak nech napíšem domov, že idem budovať republiku do Ostravy, do baní. Tajne som mame povedal, že dostane taký list, tak nech ma neprezradí a nech si to nechá ako dôkaz, aby ho ŠtBákom mohla ukázať. Ona im ho ukázala a potom ma vraj aj dvaja nejakí tajní skutočne hľadali v Ostrave. Mama vás chcela pustiť? Nebála sa o vás? Najprv sa bála, ale potom keď videla, že je to vôľa Božia a skutočne chcem pokračovať, tak mi verila. Nakoniec som teda ako 36 ročný s ťažkosťami doštudoval. Profesori keď videli, že mám dobrú vôľu, tak ma nechali. Keď som bol chlapec, tak išla skupina Hlinkovej mládeže, okolo 300 z celého Slovenska, do Ríma. Takí vyberaní, aj zo Žiliny niektorí. Vtedy bola taká senzácia ísť do Ríma, že keď tam niekto bol, tak už mohol zomrieť. Som si nikdy nemyslel, že sa tam dostanem. A keď som odišiel z Ramegnies-Chin, tak ma tam poslali. Kedy ste získali Belgické občianstvo? V roku 1970 som dostal belgické občianstvo. Do Belgicka som prišiel v roku 1952. Chcel som ísť na návštevu domov a nechceli ma pustiť bez belgického občianstva. Prišlo nám tesne predtým, ako nám odchádzal vlak na Slovensko. Prvú oficiálnu primičnú omšu som mal v Žiline, 15. augusta. Prvýkrát ste prišli na návštevu na Slovensko v 1970. To je ale aj začiatok normalizácie. Nemala vaša rodina problémy? To bola zaujímavá návšteva, lebo som chodil v koláriku a aj som videl starých oratoriánov, ale báli sa už len ku mne priblížiť, aby z toho nemali zle. Vtedy tu bol farárom Štefan Bitter a nechal ma slúžiť aj nedeľnú omšu. Pozval som ho aj na slávnostný obed, dokonca aj niektorí starí krúžkari prišli. Začali spievať slovenské pesničky a môj švagor, ktorý mi povedal, že dostal za úlohu sledovať ma, keďže bol v strane, hovoril, nech spievajú tichšie, lebo bude mať z toho zle. Ale nerobil som si z toho starosti. Občas som sa musel ísť prihlásiť na políciu, bola hneď tu, ako je škola, a mama ma nechcela samého pustiť, aby si ma tam hneď nenechali, tak malý synovec išiel so mnou. Ale nič sa nestalo. Druhý raz v roku 1976 mi dovolili návštevu len na dva týždne. Sestra mi zomrela v roku 1988, vtedy to bolo už voľnejšie a dovolili mi, aby som si ešte predĺžil pobyt a až po Vianociach som šiel späť. Dokonca v roku 1968 bola za mnou aj mama s bratom, už bola vtedy staručká. Natrvalo som sa vrátil až v 1992. To mi už aj riaditeľ Hrušovský hovoril, nech idem domov, lebo už máme Šaštín natrvalo. Keď som prišiel späť s vecami do Bratislavy, don Ernest Macák bol práve provinciál a pýtal som sa ho, že kde ma chce poslať, on chvíľu rozmýšľal a nakoniec mi hovorí: „Choď domov.“ To bolo prvý raz, čo ma poslali do rodného mesta. Tu v Žiline som bol ako ekonóm aj s donom Jozefom Skalným. Chodili vám do zahraničia listy od rodiny? Také klasické listy, kto ako sa má mi chodili, len ja som najprv bol opatrnejší a dal som listy posielať iným ľuďom z iných miest, aby nezistili, kde som. Potom to ale bolo slobodnejšie a normálne sme si mohli písať. Ako som hovoril, v roku 1968 prišla mama aj s bratom. Brat bol aj zavretý v Jáchymove, no nechcel mi povedať prečo, ale tvrdil, že nie kvôli mne. Sestra bola tajná sestrička, bol som ju aj pozrieť v Nitre. Brat zomrel v roku 1988, tak som tu bol týždeň po revolúcii. Neľutujete, že ste odišli? Pravdaže nie, ja som chcel byť saleziánom a šiel som si za tým. S kardinálom Jozefom Tomkom som bol aj u pápeža. On bol v biskupskom obleku a ja len tak v košeli, no pápež nás prijal, porozprávali sme sa, ale potom som ich už nechal osamote. (zo študentskej práce z projektu Nenápadní hrdinovia)  don Ján Tocký Bola som väznená so Zdenkou... Mária Mičáňová Bolo to v apríli roku 1954. Mala som necelých dvadsať rokov a študovala som na Gymnáziu v Dolnom Kubíne. Vtedy ma z triedy vyvolali dvaja chlapi v kožených kabátoch a odviezli do Väznice v Ružomberku. Nestačila som sa ani so spolužiakmi rozlúčiť. V lavici ostali všetky moje veci a netušila som, že sa už do nej, ani medzi priateľov v škole nikdy viac nevrátim. Vyšetrovali ma za ukrývanie hľadaného duchovného otca pátra z Dominikánskej rehole. Už predtým zatkli moju mamu aj otca a s mladšou sestrou Annou sme skoro denne zažívali domové prehliadky a šikanovanie, pričom nám rozhádzali všetko a vysypali naprostred izby ešte aj slamu zo slamníkov. Mňa odsúdili na 3 roky väzenia. Otec v ňom trpel 6 rokov, pričom bol priamym svedkom mučenia a ponižovania otca biskupa Vojtaššáka a mama sa vrátila až po siedmych rokoch. Obidve s matkou sme boli z počiatku väznené vo väznici v Rimavskej Sobote, kde sa aj nachádzala dnes už blahoslavená Zdenka Schelingová. Matka bola krátky čas na ošetrovni, pretože opitý šofér Štátnej bezpečnosti ktorý ju viezol spôsobil haváriu auta aj s následkami. Bolo nás tam 350 – 400 žien spolu s vrahyňami, zlodejkami, podvodníčkami a podobne. Časť z nich bola rómskeho pôvodu odsúdená napríklad za zabitie tajomníka MNV. Polovica z nás pracovala v pletiarni na svetre a druhá časť na oprave tkaného textilu a ušlo sa nám aj práce na poli pri jednotení cukrovej repy. Dávka na obed sa neraz ľahko zmestila do dvoch lyžíc. Medzi spolubývajúcími sa šepkalo, že väzenskí dozorcovia si často odnášajú z nášho domov. Pamätám sa ako nás raz vrchný dozorca nechal nastúpiť na chodbu. Z rukami dozadu a prilepené na stene sme si museli od neho vypočuť jeho prednes: „Vy ste tu už nie viacej ľudia. Nemáte žiadne práva a ste len číslami. Tu vás môžeme kedykoľvek všetky postrieľať.“ Ja som mala číslo 1034. Aj keď sme sa nesmeli medzi sebou rozprávať, dostalo sa mi do uší, že je medzi väznenými aj rehoľná sestrička z Krivej. Veľmi by som ju bola rada vidieť, no bola na cele s inou skupinou. Pracovala v pletiarni. Dostalo sa mi však ísť na ošetrovňu, kde prišla aj Zdenka. Bola vychudnutá, bledá a mimoriadne zničená fyzicky aj psychicky. Ťažko bolo na ňu pozerať a nedalo sa s ňou rozprávať. Z očí, aj z pohybov bolo vidieť obavu, že ju idú znovu odviezť a vyšetrovať. Po štyroch mesiacoch ma premiestnili do Sučian na práce v tehelni, kde som vozila surové tehly a ukladala do sušiarne, nakoniec som skončila v Želiezovciach, kde sme pracovali na poli i v skladoch. Zdenku potom zase odviezli do Pardubíc. Bolo to za trest, že odmietla bonzovať na svoje spoluväzenkyne. Keď jej dali obálku s papierom, na ktorý mala písať o čom sa rozprávali, odovzdala im ju prázdnu. Tým dala najavo, že so zločineckými prisluhovačmi nehodlá komunikovať ani za cenu ešte väčšieho utrpenia. Po príchode domov som našla svoju vychudnutú pätnásťročnú sestru Annu utrápenú z ťažkej roboty a na mizernej strave. Na jej ešte doslova detských ručičkách ostalo celé gazdovstvo aj s povinnosťami odovzdávať kontingenty. Za pomoci rodín to všetko síce dokázala, ale zdravotne ju to veľmi poznačilo. Po vymlátení obilia nám všetko skonfiškovali tak, že nám neostalo ani na siatie. Nuž tak vyzeral väzenský život vo väznici v Rimavskej Sobote na ktorý si takto spomínam, no spoločenský na verejnosti nebol teda o nič dôstojnejší. Živila nás len nádej v Božiu pomoc a zmien, ktoré však pre našu generáciu prišli veľmi neskoro. Mária Kováčová – Mičáňová, roč. 1934 Zapísal: Jozef Habovštiak (uverejnené v Evanjelickom posle spod Tatier v čísle 17/2012)  Mária Kováčová – Mičáňová | |