Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 2/2015 (marec – apríl), ročník 16, ISSN 1335-9606
Portrét čísla
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Ján Rückschloss Zistili sme a bolo aj skutočne pravda, že v Jáchymove bolo veľa civilov, ktorí tam zarábali veľa peňazí, povedzme v tom čase to bolo 10 000, 15 000, ale čo bola zase druhá minca Jáchymova, nikto nevedel, ani nepovedal, že vlastne tam robia väzni, že sú tam vlastne koncentráky, tábory, to sme zistili až po príchode. Ja konkrétne som sa nasťahoval do Horného Slavkova, ako na sídlisko, kde som dostal aj ubytovanie. Čo sa týka ubytovania, to nemalo chybu, elegantne všetko možné a blízko môjho ubytovania sa nachádzali aj rôzne šachty, bane, kde chodili fárať civili aj väzni. Ja som robil na šachte, ktorá sa volala Barbora č. 2 a odo mňa asi 1 kilometer bola Barbora 1. Okolo týchto šácht Barbora 1 a Barbora 2 sa nachádzali aj rôzne tábory väzňov. Bol tam vyslovene jeden tábor, ktorý sa volal tábor Svatopluk. Spočiatku ma pridelili k jednému Slovákovi, nebol to baník, bol taký nemohúcny, že som potom požiadal štajgra aby ma dal od neho preč, lebo úplne zbytočne sme robili vždy také roboty, ktoré sme nemali, on nevidel na vrták, on nevedel spraviť koľaj alebo keď sme robili výdrevu, vždy sa všetko dopackalo. Mal som šťastie, dali ma od tohto baníka preč a pridelili ma k inému, volal sa Dvořák, bol vlastne odchovanec Baťu, voľakedy predtým pracoval u Baťu a tento Dvořák bol tzv. operátor. Operátor, to bola funkcia človeka, ktorý mal na sebe absolútnu zodpovednosť za 100% ustráženie uránovej rudy, ktorá sa dolovala v týchto baniach, kde som ja pôsobil a keby náhodou prišlo k odstrelu, čiže k znehodnoteniu, tak okamžite by bol za to prokurátor. Hlavní naši šéfovia v týchto baniach, keď som robil ako civil, boli Rusi, rôzni inžinieri, pamätám si aj meno – Mitina. Keď ma Dvořák, zaúčal asi mesiac, ja som mu tvrdil: „pán Dvořák, ja sa to nikdy v živote nenaučím.“ Používali sme vyslovene ruské aparáty. Ten aparát, čo som mal, sa volal PR5. Bol to aparát, ktorý mal najdlhšie dĺžky zachytávania žiarenia uránu. S tým keď sa išlo, dokázal zachytiť na niekoľko metrov cez kameň, že tam niečo je. Predstavte si, že normálne som zvládol to zaučenie, a za niekoľko mesiacov som sa stal najlepším operátorom z 80-tich. Lebo tam nebol len jeden, tam ich bolo veľa. Každé patro bolo vzdialené od seba 50 m a tá ruda, ten urán sa vždy po dĺžke 50 m musel na základe určitého postupu chodby úplne vydolovať, vybrať do poslednej omrvinky. Výhoda u ruských inžinierov bola, že oni držali nad nami ochrannú ruku. Boli tam dve fázy. Jedni baníci kopali mŕtve chodby, kde nebol urán a druhí mali také šťastie, aj včítane väzňov, kde kopali túto smolku, urán, tí mali bohovské plus, lebo Rusi aj striehli, aby boli najedení, aby proste dokázali podávať veľké výkony. My sme platy mali úplne vynikajúce, už si nepamätám presne, ale príklad keď som mal základný plat šesť alebo sedem tisíc, tak za urán, keď sme splnili plán, sme mali dvakrát toľko! Príklad 15 alebo 20 000 sme dostali prémie za ten urán. My sme koľkokrát chodievali do Karlových Varov, však vtedy som mal 20 rokov, my sme dokázali do rána minúť aj 40 000! Čestné slovo a nechýbalo nám to. Keď som prvé týždne fáral s Dvořákom, on mi poukazoval rôzne diela, lebo títo väzni, včítane aj týchto civilov, každý mal svoje pracovisko. A vyslovene v týchto šachtách boli také pracovné diela. Bol tzv. prekop, to bola najväčšia hlavná chodba. Urán má sklon východ - západ, čiže tá uránová žila nie je vodorovne alebo zvisle, ona ide šikmo juh –sever. A tento hlavný prekop ju preráža, ide niekoľko kilometrov (10, 15, alebo 20 km) jedným smerom na východ, lebo tie žily nie sú vedľa seba, ony sú vzdialené. Napríklad: povedzme nájdete žilu tuná v nultom metri a naraz kopete chodbu dlhú 1 km a nenájdete nič! Pri prvom kilometri nájdete druhú žilu a čo sa týka tohto hlavného prekopu, najviac sa naháňa práca v hlavnom prekope, aby sa zistilo, že koľko je tých žíl, až potom neskoršie sa robia chodby, ktoré sa volajú sledny, ony sledujú tú žilu na juh a sever, Táto sledna presne ide tiež povedzme pol kilometra alebo niekoľko sto metrov a nad tou slednou sa nechá určitá celistvá vrstva jedného alebo dvoch metrov, aby sa tá žila dokázala vydolovať. Lebo urán je prilepený medzi skalami, medzi kameňom, ako keby bol zlisovaný a aby sa úplne vydoloval do poslednej omrvinky, vzniká nad tou slednou tzv. dobývka a dobývka má za účel, že ide do dvoch metrov a teraz sa obnaží urán a keď je obnažený, tak sa to robí pomocou zbíjačiek. Vyslovene je zakázané používať strelivo, aby sa to neznehodnotilo a ešte pod tým sa dávajú také dosky, alebo voskové plachty, aby tá rádioaktivita nepresakovala dole, lebo Rusi nebrali len tú superkvalitnú smolku. U nás sa spracovala ruda asi na 30%, lebo napríklad veľa väzňov umieralo, kde sa používali rôzne kyseliny a pomocou tých kyselín, neviem, či tá rádioaktivita sa nejako rozpúšťala a dokonca tá ruda sa ešte aj drvila. A prvé do tých drtičov posielali vyslovene kňazov a tam človek maximálne vydržal 2-3 mesiace. Umieral od toho ožiarenia. A čo bolo najviac nebezpečné aj dole v bani, že kňazov dávali na dve žily. Ja som napríklad robil, čo bola jedna žila, ale kde boli dve, tak to bola katastrofa, lebo vy ste vlastne bol ožarovaný aj z ľavej strany, aj z pravej a tým pádom človek pomaly umieral. Keď som chytil túto funkciu ako důlní operátor, mal som väčšiu právomoc na základe tých inžinierov, ktorí nad nami držali patronát, to bol tzv. inšpektorát jako pre Jáchymovské doly a my sme mali právomoc, že ja, keď som prišiel na to dielo, kde robili civili alebo väzni a som povedal, že zakazujem postup z dôvodu, aby sa tam neporušila tá uránová ruda tak všetci důlní a naddůlní, čo ešte boli, museli sklapnúť uši a museli ma poslúchnuť. Lebo keby ma neboli poslúchli a by prišlo k rozstrelu, tak automaticky by boli išli do väzenia. Keď som už videl chudákov väzňov, spočiatku nie, lebo to je jasné, že tí väzni nedôverovali nikomu až keď ma trošku zröntgenovali, lebo ja som im niekedy dole doniesol cigarety, niekedy som im doniesol jesť, tak som sa s nimi skamarátil a to aj preto, lebo oni keď robili na dobývkach, tuto bola povedzme sledna a tá dobývka išla nad tou slednou do výšky 50 aj 100m a oni keď boli skoro na konci toho patra, ja som musel po rebríkoch šplhať tie metre a som sa s nimi kamarátsky dohodol, že vedľa tých rebríkov boli také lutny, cez ktoré sa sypal tento urán a aj rádioaktívny materiál a tam sa dalo komunikovať, keď som zabúchal zospodu a zakričal: „Tu je Jano“, tak som počul ich hlas a som sa pýtal, lebo dá sa zistiť, aj keď človek nemá prístroj, keď je šikovný baník, alebo väzeň, že keď sa narazil na žilu, podľa vody bolo vidno, že tá voda je čierna, že 100%-ne je tam urán. Keď bola čistá voda, bolo vidieť, že je len hlušina a že tam nie je nič. Keď som im zaklopal, oni mi povedali: „Jano, nemusíš liezť hore, nie je tu nič.“ A keď bolo, tak som musel vyjsť hore aj s aparátom, aparát som mal vpredu a pomocou tej sondy som pozeral na prístroj, že ako je silná, koľko má, či má alfu, betu, gamu, alebo aké žiarenie, lebo ja som musel podávať po skončení svojej smeny hlásenie Rusom: „v tom a tom metri je taká a taká sila“. Títo väzni, keď sa trochu so mnou skamarátili, tak mi začali rozprávať všelijaké udalosti, čo sa deje, aj ja som mal odvahu sa pýtať trochu hlbšie, čo sú, prečo sú tam, za čo, a že za všelijaké blbosti, malichernosti boli ľudia normálne tam zobratí ako do väzenia. A boli tam aj také strašné udalosti, to bolo myslím, že na lágri Ležnica, kde vyslovene eštebáci polievali v zime väzňov studenou vodou a tí ľudia aj zamrzli. Tak sa oni chovali voči nim, lebo oni mali absolútnu moc. Mne ich bolo ľúto, ja som sa skamarátil aj s jedným, volal sa Oto Široký. Ja som fáral na patre 230 a tento Oto fáral na patre 320, čiže 320 m podo mnou, lebo som mal takú povahu, že v sobotu a v nedeľu som nemusel ísť, ja som išiel, mňa strašne fascinovali rôzne nerasty mimo uránu, pyrity, alebo krištále, lebo čo sa týka štruktúry našej zemi, kto to nepozná dole a nevidí, tak neuverí. A človek si koľkokrát povie, kedy to vznikalo, v koľkých miliónoch rokov, v akom období? Na to vám nikto nedá odpoveď. A čo je veľmi zaujímavé, že naši predkovia už predtým 500 alebo 1000 rokov už predtým nevolali tento urán uránom, ale dali mu svoje meno smolinec. Prečo bol smolinec? Lebo zlaté a strieborné žily sú presne susedia uránu. Sú vlastne prilepené k uránu a oni vtedy nepoznali urán, urán vyhadzovali a vyslovene ťažili len zlato a striebro. Ja som koľkokrát mal také šťastie, že som sa túlal po zakázaných chodbách, kde vyslovene sa nesmelo, mal som veľký reflektor a hľadal som takéto pyrity a krištále a koľkokrát som prišiel k takej zlatej žile a len som sa tak dotkol. No a čo sa týka pohovorov medzi väzňami, ja už som ich vtedy hodnotil ako kamarátov, ktorým som veril, tiež medzi nimi sa nedalo všetkým veriť, niektorí boli udavači, veľa do mňa hučali a ma presviedčali: „Jano, čo to robíš tej republike, vidíš, že čo, kam to kráča ten komunizmus, choď, uteč!“ A dali mi návrhy, lebo však západné Nemecko to bol horor, to bolo všetko zamínované, vysoké napätie a dávali mi návrhy: „Jano, najlepšie sa uteká cez východné Nemecko, cez Děčín“, lebo vtedy ešte západný a východný Berlín nebol ohradený tým múrom. A dal som si povedať, aj som tak rozmýšľal, že asi pôjdem tým smerom a býval som s jedným kamarátom Števom Šurmanom v Hornom Slávkove na sídlisku a on tiež robil operátora, ale robil na druhej šachte. Bol Jehovov svedok, za komunistov všetci museli byť ticho, čo sa týka viery, ale bol to 100%-ne spoľahlivý človek. Ja som mal toľko peňazí, že som si napríklad nechával v Karlových Varoch ušiť nohavice. Ako sú tie žriedla, kde chodí panstvo zo zahraničia a kde sa predvádzajú títo všelijakí cudzinci, za tým potôčkom, boli krajčíri a tam som si nechal z koverkotu ušiť nohavice, vtedy ma vyšli asi 1500 korún, to boli obrovské peniaze, americké košele atď... Čiže chodil som ozaj elegantne oblečený a keď som odišiel, akože idem utiecť za hranice, všetko som nechal u Šurmana na byte. A ten Šurman bol tak seriózny, že keď sa dozvedel, lebo nevedel, kam som ja išiel, zobral kufor a všetky drahé veci odniesol mojim rodičom. Čo sa týka toho úteku, keď nad tým uvažujem, horšie som nemohol spraviť. Dnes keď sledujem tie historické filmy, ktoré hodnotia to obdobie východného Nemecka, východné Nemecko každý tretí, štvrtý človek bol udavač, spolupracovník ich polície a čo bolo najhoršie, v tom období, keď som utekal, v roku 1954, niekedy v lete v júni alebo v júli, už KGB tam boli udomácnení, že mali prehľad o všetkom! Čiže ja som vlastne išiel do mínového poľa... západných hraníc som sa vyhol a vlastne som vliezol do horších. Tiež bola chyba tá, že som si so sebou nič nezobral, iba občiansky preukaz, tenisky, nohavice, takú teplákovú bundu a fotku mojej sestry a najväčšie zlo bolo v tom, že som si so sebou nezobral nič na jedenie. Hneď v prvý deň som neutekal, v Děčíne sú vysoké skaly, ja som v prvom rade to potreboval okukať, že kde sa nachádzajú hraničiari, kde je guľomet, lebo to boli obrovské skaly, tak ja som si dal čas, jednu noc som prespal pod stromom, prešiel som Labe, lebo tam bol taký malý most a keď som prešiel Labe na druhú stranu, pomaly som sa približoval k hraniciam. Tváril som sa, ako keby som bol nejaký domáci návštevník, neplašil som sa, aj na mňa keď niekto pozeral, tak nebolo vidieť, že som nejako rozrušený. A to si dodnes pamätám, keď som vychádzal, lebo ja som cez tie skaly vlastne utiekol, lebo na pravej strane ako bolo Labe, boli rampy, tam bola colnica, bolo ich milión, hneď by ma boli chytili v lufte, ale ja som vlastne išiel po skalách a tam nebolo nikoho. Akurát som videl, že na vyvýšenine na skale bol položený guľomet a normálne som sa tam trochu plazil a čo ma prekvapilo, keď už som bol na nemeckej strane, natrafil som na ostnaté drôty, na ktorých bola zhorená líška, tak som sa zastavil a išiel som hladkať tú líšku a som ju ľutoval, lebo ten prúd sa tam púšťal nie v jednom kuse, ale v určitých intervaloch a tá chudera akurát vtedy sa tam dostala a aj tam zhorela. Odtiaľ som išiel pešo, ináč som mal zröntgenované, že kadiaľ ide Labe, že ide tým smerom ako na Drážďany, všetko som absolvoval a čo bolo najhoršie, keď som už prešiel do východného Nemecka, taká búrka sa strhla na tých skalách, že som zmokol ako myš, prešiel som asi 50 km a na poli, práve bola žatva, tak v tých stohoch som prespal a ráno, keď som sa zobudil, tak normálne som pokračoval, hladný som bol ako lev ani vodu som nemal. Išiel som vedľa Labe a tam boli aj rôzne dedinky a už som bol pred Drážďanmi, Drážďany mohli byť od tých hraníc asi 50 km, už som to mal za sebou, bol som hladný a som si povedal: „Jano, choď a choď si vypýtať vodu, perfekt nemecky neviem, ale viem dosť“, tak som taký vyčerpaný a unavený prišiel k jednému rodinnému domku, pozdravil som, bola tam jedna pani, povedal som jej: „Bitte, haben sie Wasser, ich habe grosse Hunger“ a ona ma zavolala dovnútra, nechala otvorene dvere do domu, do kuchyne, dala mi tlačenku aj vodu a toto bol kameň úrazu č. 2. Ten jej sused podľa toho, že ja som rozprával lámanou nemčinou vedel 100%, že nie som odtiaľ, zavolal políciu a prišli na bavoráku v civile, vleteli do kuchyne, dali mi železá, sadol som do auta a za chvíľu sme boli v Drážďanoch. Keď som prišiel na políciu v Drážďanoch, bola to niekoľkoposchodová budova, bol som taký hladný, že som vôbec nevnímal, čo sa deje okolo, ako sa na mňa pozerajú policajti, ja som sa pozeral len na to, čo tá pani mi dala jesť. Zobrali ma do nejakej kancelárie, zabuchli za mnou dvere a nič som nerobil, len som jedol. V Drážďanoch potom už najedený, som strávil niekoľko týždňov. Až tam som videl, že koľko ľudí z rôznych štátov, či je to Poľsko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko... utekalo cez východné Nemecko. Hodili nás na tretie poschodie, na celu, to bola taká podlhovastá cela, nás tam bolo asi 30 alebo 40, žiadne WC, žiadne matrace, nič, my sme ležali len na zemi. Stravu nám dali, to sa dalo zvládnuť, nemôžem povedať, že som bol najedený ani hladný. A vždy poobede k večeru sme pozerali cez mreže ako každý deň privážali nových väzňov a väčšinou to boli mladí ľudia, lebo mladý človek si dokáže trúfať, starších nebolo, každý deň doniesli nových 50-100 a tam bol jeden citát: „Bol si zavretý?“ a keď človek odpovedal áno, tak si človek! A keď si nebol zavretý, tak si kamarát. Každý druhý - tretí človek bol zavretý. V tej väznici ma raz vypočuli, ale len povrchne a odtiaľ z Drážďan nás previezli do jedného centra, to už sa volalo Bautzen Neschwitz, tam bola blízko železnica, to bol láger, tzv. sústreďovací. Tam boli Nemci vlastní, Česi, Maďari, Slováci, Rusi, dokonca som sa skamarátil s jednou Ruskou, lebo rusky viem a keď bol voľný čas, tak sme spolu rozprávali po rusky a ona vedela nemecky a neskôr, keď už som mal odísť do Československa, zistil som, že ona je vlastne agent - nasadená medzi nami. A boli tam aj z Litvy, z Ruska, z tých rôznych štátov a oni boli úplne separovaní, oni nesmeli ani prehovoriť s nami. Po vypočúvaní, po absolvovaní zápisnice do mňa hučali, že majú overené, že viem perfekt nemecky, že som chodil do nemeckej školy, ja som sa s nimi handrkoval, že to nie je pravda. Vyhrážali sa mi, jeden vlčiačisko vyvaľoval okále, ale ma nekúsol a vyšetrovateľ mi s pelendrekom mával pred nosom a ja som myslel, že ma zbije. Plašil ma a hovoril mi: „Počkajte, však vy keď prídete domov, vy budete rozprávať!“ A hovoril pravdu, lebo odtiaľ asi o dva mesiace nás exportovali vlakom k hraniciam a pred hranicami zase do nákladných áut, kde boli jednotlivé také malé kôpky, kde človek len sedel, mal železá na rukách a hýbať sa nemohol a Nemci nacúvali s tým nákladiakom z tej strany, naši z tej a sme prechádzali aj so železami do jedného, do druhého. Ja som absolvoval všetky najhoršie väzenia eštebácke v Československu. A najviac čo mi robilo problémy na psychiku, to boli tie nenávidené pohľady vyšetrovateľov, bacharov, ako sa na nás pozerali, ako keby sme boli najhorší vrahovia pod slnkom, katastrofa. A konkrétne u mňa to určite robili schválne, mňa vždy brali na vypočúvanie niekoľko mesiacov v noci: o polnoci, o dvoch. V cele, v ktorej som sa nachádzal, človek nesmel sedieť, jedine chodiť, tam nebolo nič iba slamník, spať sa mohlo tak, že ruky človek musel mať na deke a tvár narovno a keď sa človek počas spánku otočil, katastrofa. Bachar ako kopol do dverí, človek sa tak zľakol od toho rámusu, že ho až nadvihlo. Čo sa týka vypočúvania, tiež bolo, čo sa týka nervov a psychiky, že človek v tej cele musel si uviazať oči a vtedy otvoril bachar dvere, chytil vás a vás viedol, nevedeli ste, či idete na popravu, alebo aj čo sa týka toho vyšetrovania, nevedeli ste, s kým sa rozprávate, len ste počuli hlas. Ale neskoršie boli prípady, že som si uňho mohol dať uterák dole z očí. Vyšetroval ma asi mesiac alebo aj viac a stále som musel opakovať to isté, nedajbože, aby som sa tam pomýlil. A konečne, keď už ma toľko mordoval a už sa chýlilo ku koncu, že už mi dajú pokoj, že už som vlastne vypočúvaný a vyšetrený a to si dodnes pamätám, bolo tam napísané: „Chtěl jít do Austrálie, kde předpokládal neexistujúci blahobyt. Podpíšte to!“ Tak som to podpísal. Keď som bol sám na cele počas vypočúvacích mesiacov, absolútne človek nemal čo robiť na cele, len pozeral do neznáma, ja som sa pozeral na vápno, lebo väčšinou tieto kobky boli vápenné, ja som bol biely ako stena, vytiahnutý od toho vápna a som už aj niečo hľadal, že niečo robiť s prstami alebo dokonca raz som z chleba, čo som dostával dávku, to bolo asi 150g na celý deň, nezjedol som chlieb, ale som išiel robiť nejakú plastiku. A bachar keď zbadal, zreval na mňa, že mi to vypadlo z ruky a zakázal mi, že nesmiem ani s prstami nič robiť. Práve toto bol ten horor, že oni dokázali úplne lahodne človeka udupať duševne, že bol úplne vykoľajený a potom, už po podpísaní zápisnice, konečne mi dali na celu knihy a to si pamätám doteraz, doniesli napr. obrovskú knihu Vinohradníctvo. Nikdy v živote som sa tým nezaoberal. Alebo napr. som čítal knihy o Leninovi, o Sovietskom zväze, úplne som to hltal! Aby som sa trošku ustálil a čo sa týka Vinohradníctva, to som poctivo od slova do slova čítal. Neskoršie dali mi partnera, tiež väzňa, sedeli sme na tom betóne a on bol dosť takej povahy, že stále vtipkoval a sme sa sem-tam aj zasmiali, ale to bol zase len určitý čas, lebo potom sa blížila doba súdneho konania. Ja som predtým ako civil patril pod Karlove Vary, keď som robil v bani Barbora č. 2, tak automaticky ma doviezli z tejto väznice do Karlových Varov, tam som bol niekoľko dní a čakal som na súdne konanie. Viem, že ma súdili jeden deň pred Štedrým večerom v roku 1954 a dodnes ďakujem Bohu a ďakujem aj tej, čo bola hlavná sudkyňa tohto jednania, neskoršie som sa dozvedel, že spáchala samovraždu, to bola mladšia dáma, ale bolo vidieť, že má súcit so mnou, lebo keď som ja odpovedal na otázky, prečo som chcel ísť do cudziny, ono viete, ja milujem prírodu, ja milujem zvieratá, ja som chcel proste tie zvieratá vidieť, bolo vidieť, že má pochopenie, a že mi verí. Aj to mi pomohlo, že som dostal najnižší trest, čo ozaj málokto dostal, to bol zázrak, ja som bol odsúdený na jeden rok za opustenie republiky. A plus to mi pomohlo, že som bol na tej brigáde NHKG, huť Klementa Gottwalda, tam som mal také výsledky kádrové, že možno ani Gottwald také nemal. A plus som mal vynikajúce výsledky tuto v Jáchymove, kde som robil ako civil, lebo títo inšpektori, inžinieri Rusi videli, že mi to myslí, navrhol som úplne nový spôsob jak evidovať tieto uránové žily, kresliť plány a všetko som ja robil, naháňali ma: „Jano, pôjdeš na vysokú školu študovať geológiu“, chceli, aby som išiel študovať geológiu. Keď skončil súd, tak pri Karlových Varoch bol tzv. sústreďovací tábor, volal sa Vykmanov. Tých barakov bolo niekoľko, rôzni väzni z rôznych strán tam boli sústreďovaní a tam som prvýkrát v živote pocítil, čo je to úprimnosť a také akoby zľutovanie. Keď ma od súdu prevážali ďalej, lebo ma potrebovali niekde umiestniť na nejaký stabilný tábor, ešte predtým ako som bol uložený na tábore Vojna, (prezývali ho tábor smrti, tam bolo asi 3500 väzňov, ktorí mali všetko väčšinou doživotie, čiže návrat nežiaduci, ja som bol jediný ktorý mal najmenší rok za útek) mi hovorili: „Jano, keď ťa hentam obesíme, tak to musíš vydržať“ a teraz si predstavte, oni sa pomýlili, oni nevedeli, že ja poznám väzňov z tábora Svatopluk, lebo ja som poznal 100 alebo 200, ktorých som chodil kontrolovať na základe mojej funkcie a oni ma tam omylom hodili a bola akurát obrovská víchrica, lebo Karlove Vary to je jedna oblasť, kde sú tiež všelijaké veľké zrážky, dažde, búrky a víchrice, tak ma hodili do jedného baráku. To bolo v zime, mrzlo, ľad, zima, hodili ma do toho baráku a on mal odtrhnutú strechu. Bolo tam asi 50 postelí, tak som si jednu vybral, schoval sa, zobral som deky z druhých postelí a takto som sa zababušil, aby som nezamrzol. Asi o dva - tri dni asi prišli na to, že som tam robil ako civil, tak ma rýchlo odtiaľ odsťahovali a išiel som smerom na tábor Vojna. Jeden deň som bol na tábore Bytíz, to bolo pred Vojnou a potom z tohto ma hodili na korekciu. Korekcia bola betónová miestnosť, kde nechali človeka umrieť, keď neposlúchal a neplnil rozkazy ako si to predstavovali. Tak konečne som prišiel na tábor Vojna, hodili ma na barak vedľa kuchyne, ktorý sa volal „F-ka“. Na izbe nás bolo asi 20 a čo môžem Bohu ďakovať, že som sa dostal medzi starých ľudí. Na izbe mi bachar ukázal, ktorá je moja posteľ. Mal som posteľ naspodku a nado mnou bol druhý väzeň. Tento väzeň neskoršie, asi o polroka, bol už s nervami plytko a tak ich mal pocuchané, že dobrovoľne skočil na drôty a na tých drôtoch ho zastrelili. Títo starí ľudia v prvé dni so mnou nerozprávali veľmi, len tak sme sa všeobecne rozprávali o ničom, až neskôr, si dovolili sa ma opýtať prečo som tu. Keď som sedel medzi nimi, pamätám si, že bol medzi nimi inšpektor z kriminálnej polície z Drážďan, kde som ja bol zatvorený na polícií a boli tam dvaja bývalí esesáci, ktorí tam boli na doživotie podľa retribučného dekrétu, bol tam jeden bývalý továrnik alebo veľkoobchodník, volal sa Sup. A bol tam ešte jeden, ktorý stále písal verše. Boli dobré, mali svoju váhu. Títo starí väzni mi pomaly dávali rozum, upozorňovali ma: „Jano, neopovažuj sa nadväzovať kontakty, lebo však 3500 väzňov, to je hromada ľudí. Ty sa s nikým nerozprávaj.“ Keď sa chodilo na raport 3x denne: ráno, na obed, večer, sme museli stáť hodinu alebo dve, pokým sčítali, že či niekto nechýba. Raz sa stalo, keď som fáral na druhej šachte, tá sa tiež volala Barbora, ale iné číslo, mal som tú smolu, že mne pridelili jedného Pražáka. Koľkokrát rozmýšľam nad tým, že eštebáci sa nikdy nikoho neopýtali, keď ho pridelili, že pôjde robiť dole banícku prácu, či to vie, či to dokáže, to ich nezaujímalo, to neviem na základe čoho a u mňa bolo jedine to šťastie, že ja som to okukal. Keď som prišiel tam na tej Barbore 2, kde som robil ako civil a som si všímal tých ľudí, keď vŕtali hlavný prekop, tam ich vŕtalo 10 alebo 20, to bol taký hrom, hukot, bagre alebo keď sa robili koľaje, ja som si všímal ako sa to robí, čo sa robí a to sa mi práve tam zišlo. Ten Pražák študoval psychológiu. Keď sme prišli na našu smenu, ja som robil na sledne, čiže hľadali sme, išli sme podľa smeru uránovej žily, tomu sa hovorí sledna a keď sme vymenili našu predošlú partiu, naša povinnosť bola, napríklad, keď táto predošlá partia odstrelila určitú dĺžku kameňov, povedzme 2m, tak my sme tie kamene museli pozbierať, naložiť do vozíkov, poodtláčať, aby tá lokomotíva, ktorá to vyviezla von. A tento študent, vždy hovoril: „Jano, sadni si, já ti něco řeknu“ a my nie aby sme išli robiť, ja som ho počúval a on mi rozprával, že ako sa dá hypnotizovať, ja som mu ani neveril, ale na vlastné oči som aj to skúsil, že je to pravda, že dá sa, keď človek vie, ako na to, človeka uspať. Ale nie každého. Mal som jedného důlného, čo nám chodil kontrolovať, on zistil, že sme nič nespravili, podal hlásenie na veliteľstvo lágru a vtedy som nemal meno, ja som mal nejaké číslo, to číslo si nepamätám, aj v Nemecku som mal číslo, aj tam na tábore Vojna a podľa čísla bolo hlásené, že sa mám okamžite dostaviť na veliteľstvo. Keď som tam prišiel, mal som taký mierumilovný pohľad, takže nerevali na mňa, ale sa pýtali, že ako je to možné, že sme nesplnili normu. Tam kde bol náš barák F, napravo bola vývarovňa pre väzňov a vedľa nej boli nalepené obrovské plagáty a všade bolo napísané: „väzeň číslo ten a ten plní normu na 120%“. Ja keď som sa pozeral na moje, tak bolo písané: „väzeň číslo ten, plní normu na 50%“. Čiže mne nedávali ani mäso, len knedlíky a viac nič. Eštebáci z lágru sa ma pýtali, že prečo sme nesplnili normu v tej a tej noci. Nebol som vyplašený, hoci som mal strach a som povedal: „Viete čo, nehnevajte sa, pred nami, čo boli na smene, oni mali odstrel.“ (Lebo to sa tak robí, že sa ten kameň navŕta v dĺžke 1,5-2m, dá sa tam strelivo - dynamit alebo donalit, vtedy sa používal donalit, ucpe sa to a tí strieľací civili odstreľovali tieto diela, kde sme robili a pred nami to vyládovalo, čiže nepotrhalo to ten kameň po určitom obvode, ale to strelivo vyletelo von a keď už bola chodba stará, tak to strelivo sa takto rozmazalo, mne tam aj prišlo zle, keď sme išli k šachte, kde sa vyťahovali väzni hore, tam bol dobrý vzduch, tam som si ľahol a ja som povedal, hovorím jemu aj mne tak prišlo zle, lebo to technicky sa to povie, banícky vyládovalo to strelivo). Uverili mi a dali mi pokoj, ale na druhý deň, keď som išiel do šachty, tak som povedal: „Vieš čo, ty už prestaň mi tu vyprávať, lebo budeme mať zle, musíme robiť.“ Potom sme už robili. Keď som nemal čo robiť, keď som mal voľno, čakala ma nočná, tak som špacíroval. Bol tam aj jeden barak, kde hudobníci mali možnosť si zahrať na husle lebo na klavír, ale to ma veľmi nelákalo. Stretol som sa s jedným chlapom dvojmetrovým, ktorý sedel a prstami mačkal chlebík. Zavolal ma, aby som si sadol, tak som si aj sadol a stále pozeral na mňa a ja som zistil, že on je vlastne sochár. O pár minút spravil z toho chleba moju bustu. Raz na raporte chýbalo asi 5 alebo 6 väzňov, bola veľká zima, však my sme nemali žiadne oblečenie, obyčajnú košeľu, kabát taký plstený, baganče, ponožky neboli, nohavice. Nechali nás do rána stáť, dokiaľ sa nenašlo tých 5 alebo 6 ľudí. Oni boli v šachte a my mokrí - ja som práve vyšiel zo šachty a bol som mokrý, normálne sme sa klepali. Nebol som dlho v tom lágri Vojna, ale pamätám si mená významných osobností. Napríklad jeden sa volal Ján Mišík, s ktorým som sa skamarátil, bol asi v roku 1920 majster Európy v zápasení, vo vzpieraní, rodák z Ivanky pri Dunaji, bol veľmi nábožensky založený. Medzi nami boli aj kňazi a keď sa robila tajná svätá omša, tak ja som automaticky bol medzi prvými, ktorí sme strážili, aby neprišli nejakí špicli alebo udavači, že tam sa v našom baráku F koná sv. omša. Tento Mišík mi hovoril: (vedel, že mám len jeden rok, o chvíľu pôjdem domov): „Jano, prosím ťa, keď pôjdeš domov, nezabudni, choď do Ivanky, choď za mojou“. On mal v Ivanke veľké mäsiarstvo. Bol to chlap ako valibuk, mal svaly ako bývalý športovec. Za to, že požičal kabát jednému, čo utekal za hranice, dostal 25 rokov! A keď ma pustili domov, chcel som dodržať slovo, tak som išiel do Ivanky, aj som našiel jeho pani, ale tak, aby ma nikto nevidel, aj som jej povedal, že ju necháva pozdravovať a že je nažive. Nedávno som sa dozvedel, že ho pustili asi po 20 rokoch domov a o pár mesiacov zomrel. Ďalším spoluväzňom bol Oto Široký, čo som mu nosil cigarety, stretol som ho už na slobode, robil na Miletičovej ako bol bitúnok, aj sme spolu sedeli. Viliam Široký, ktorý bol podpredseda vlády za Gottwalda, to bol jeho strýco. On mi hovoril: „Jano, keď som bol vo väzení, napísal som strýcovi, aby mi pomohol, ani mi neodpovedal.“ Zaznamenala: Soňa Gyarfašová    | |