Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 2/2014 (marec – apríl), ročník 15, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Slovo predsedu Odkedy som vaším predsedom, dennodenne o vás premýšľam. Teším sa z vašich skromných úspechov, z toho ako nás tá Božia ruka chráni, z vašej hrdosti, že sme po celý život stáli na tej správnej, Božej, strane, že Boh nám doprial víťazstvo slávnejšie, než o akom sme snívali. Okrem svojich krížikov nesiem aj vaše sklamania a smútky. Aj keď je všetko inakšie, než sme si to predstavovali, snažíme sa porozumieť a vo všetkom nájsť zmysel. To Božie nás sprevádzalo, a osobitne v ťažkých chvíľach, nám bolo zdrojom sily a nádeje. My sme nebojovali len proti komunizmu. Jeho pádom sa neskončil náš zápas. My sme nenapraviteľní „snílkovia“. Nevieme sa vzdať svojho sna o tom, že svet môže byť, mal by byť, celkom inakší. Ľudský, pravdivý, spravodlivý, kde by si každý človek, samozrejme, plnil svoje povinnosti, ale samozrejme, by mal svoje práva, svoju dôstojnosť. To je naša viera. Ako sa nám to, hoci nie vždy, darilo a darí v kruhu našich najbližších. Žijeme vo svete, kde sa všetko stáva politické. V tomto svete sa nám niektoré túžby splnili nad očakávania. My, pamätníci dvoch svetových vojen, revolúcií a prevratov, totalitných režimov, násilia a hrôz sa tešíme, že je mier. Mladí muži si ani len neuvedomujú, aký dar dostávajú hneď pri štarte do života, že nemusia rukovať na vojnu. Po dva roky ich nik nesmie šikanovať a ohlupovať politickou utópiou. Veľkým darom je aj otvorený svet. Komunisti strážili hranice, do sveta pustili iba svojich vyvolených a trestali čo i len pokus o ilegálny prechod hraníc do slobodného sveta. Zvýšila sa aj naša životná úroveň a predĺžil sa priemerný vek našich obyvateľov. Nám nestačí vymenovať úspechy. To sa deje všade vo svete. Niekde pomalšie, inde rýchlejšie. Stačí nám pohľad na našich východných susedov na Ukrajine. Aké veľké obete, odriekania musia priniesť, aby boli slobodní. Náš životný zápas pokračuje v tom, že sme citliví na utrpenie iných. Trápi nás nízka morálna úroveň našej spoločnosti. Vysoké percento nezamestnanosti. Nenarodené deti a studený odchov detí v detských domovoch. Trápi nás chamtivosť, ako niektorí privilegovaní rozkradli národný majetok. Za ničnerobenie berú veľké platy, kým mnohí poctivo pracujúci so strachom chodia do práce za nízku mzdu. Matka Tereza povedala, že chudobných by sme ľahko nasýtili. Nie je možné nasýtiť pažravých zbohatlíkov. Keď sme kritickí k spoločnosti, niekedy aj ku svojej cirkvi, musíme byť aj sebakritickí. Starneme a naše rady rednú. Zázrak je, že nespíme na vavrínoch, neukazujeme svoje rany. Nemáme privilégia. Naše utrpenie, vklad do dejín národa sme vložili pokojne, vďačne, v nádeji, že v pravý čas prinesie úrodu. Už sme svedkami toho, ako mladí ľudia z našich rodín a z nášho okolia poctivo pracujú, tešia sa zo slobody, z našich rúk prebrali zástavu boja proti zlu, ktoré pokračuje v nových formách a v nových ľuďoch. Noví nadšenci nesú ideály demokracie a kresťanských hodnôt a nám ostáva hrdé vedomie, že aj keď sme nezbohatli, kariéru sme neurobili, nežili sme nadarmo. Budovali sme a budujeme Kráľovstvo. Ďakujem všetkým členkám a členom KPVS za príklad, ktorý dávate svojim príbuzným, blízkym a tomuto svetu, ktorý nás s úctou pozoruje, lebo nás veľmi potrebuje. Bratislava, 1. 3. 2014 Anton Srholec  foto: Eva Javorská Rudolf Dobiáš odchádza z postu šéfredaktora V januári 2014 zo zdravotných dôvodov odstúpil z postu šéfredaktora časopisu Naše svedectvo spisovateľ a bývalý politický väzeň Rudolf Dobiáš. Ukončuje tak svoju dlhoročnú prácu šéfredaktora časopisov organizácie politických väzňov, ktorú začal už v roku 1990, keď založil časopis Konfederácie politických väzňov Slovenska s názvom Svedectvo a stal sa jeho prvým redaktorom. V roku 1992 odstúpil z tohto postu, ale keď v roku 2000 začala obnovená KPVS vydávať časopis Naše svedectvo, stal sa jeho šéfredaktorom a túto činnosť vykonával až dosiaľ. Vďaka nemu mal tento časopis vysokú úroveň a stal sa vyhľadávaným zdrojom svedectiev pre záujemcov o našu nedávnu históriu. Okrem redigovania časopisu a zbierania príspevkov od prispievateľov aj on sám napísal, zaznamenal či zostavil veľa hodnotných článkov. Z článkov v Našom svedectve zostavil štyri diely knihy Triedni nepriatelia. Za to všetko mu Predsedníctvo KPVS vyslovuje veľké poďakovanie, želá ešte veľa zdravia, nápadov a tvorivých síl pri písaní jeho kníh a verí, že do Nášho svedectva bude naďalej prispievať, aspoň príležitostne. Počnúc týmto číslom bude časopis Naše svedectvo dočasne redigovať Predsedníctvo KPVS. PS  Jedni druhých bremená znášajte Rastislav Teplánsky Manžela jej uniesli eštebáci v deň synových narodenín, o rok neskôr ju počas vianočných sviatkov vysťahovali na Moravu v rámci Akcie B. Pracovať musela v trafolisovni, odkiaľ všetky ženy utekali. Za to, aby jej deti vyštudovali, musela bojovať. Odpustila, no zabudnúť nedokáže. Boh jej pomohol prekonať všetky úskalia, dnes sa teší dobrému zdraviu a sála z nej optimizmus. Anna Šestáková. Obvinený z vlastizrady Je popoludnie 14. septembra 1951. Stavebný inžinier Ervín Šesták sa s kolegom vracia pešo z práce a na konci jednej z bratislavských ulíc sa lúčia. Ervín prechádza na druhú stranu ulice a mieri k svojmu bytu pri Novom evanjelickom a. v. kostole. Chýba už len pár metrov, no odrazu sa stane čosi nečakané. Tesne pri ňom zaškrípu brzdy služobného vozidla Štátnej bezpečnosti a chlapi ho násilím vtiahnu dovnútra. Zaväzujú mu oči a odvážajú ho nevedno kam. Pán Šesták však dobre pozná bratislavské ulice i slovenské cesty, a preto vie, že smerujú do väznice v Leopoldove – vtedajšieho „odkladiska“ politických väzňov. Po krutom psychickom i fyzickom nátlaku sa Ervín Šesták nakoniec priznáva k vykonštruovanému zločinu a obvinia ho z vlastizrady a špionáže. Prečo? „Jediným jeho previnením, ak sa to tak dá vôbec povedať, bolo to, že sa raz stretol s kamarátom, ktorý ako člen Demokratickej strany po prevzatí moci komunistami emigroval na Západ a bol na návšteve v Československu,“ spomína si s trpkosťou v hlase 94-ročná pani Anna Šestáková, vdova po Ervínovi. Jej druhorodený syn Ivan mal v deň „zmiznutia“ Ervína Šestáka narodeniny. Pani Anna urobila tortu a chystali sa oslavovať, no otec rodiny už domov nedorazil. Hľadala ho v práci na Povereníctve dopravy a verejných prác, kde mal na starosti budovanie vojnou zničených mostov (zaslúžil sa medziiným aj o rekonštrukciu Starého mosta, pozn. aut.). Nenašla ho ani v žiadnej z nemocníc a žiadne informácie o ňom nemal ani policajný prezident. Štátna bezpečnosť si totiž robila svoju prácu dokonale a v absolútnom utajení. Nekonečných päť dní sa pani Anna utápala v bezmocnom strachu o svojho manžela a modlila sa, aby bol v poriadku. Potom sa už pri dverách jej bytu zjavili príslušníci Štb, aby jej oznámili, že Ervín bol zatknutý za protištátny delikt. Anna aj so svojimi troma deťmi musela byt vypratať, keďže doňho plánovali Ervína nasadiť ako volavku a mohlo tam dôjsť k prestrelke. „Manžel mi po rokoch spomínal, že si myslel, že sú to posledné hodiny jeho života,“ rozpráva so slzami v očiach pani Anna. „Potom ma s deťmi odviezli do jednej z víl Štátnej bezpečnosti v Modre-Harmónii, kde nás strážili. Boli sme tam asi desať dní, počas ktorých som prežívala veľké trápenie. Napriek tomu som, keďže sa pokladám za slušne vychovaného človeka, varila obedy pre všetkých. Známi sa mi aj dnes čudujú, ako je to možné. Nedokážu pochopiť ani Václava Havla, ktorý nosil príslušníkom teplý čaj do strážnej búdky. Nemám v sebe ani po toľkých rokoch zlosť, odpustila som im, no zabudnúť sa nedá.“ Nepohodlní? Do ťažkého priemyslu! Podľa vtedajšieho nariadenia museli ísť všetci „nepohodlní“ pracovať do ťažkého priemyslu. Po návrate z Modry sa preto pani Anna prihlásila do Bratislavských elektrotechnických závodov na prácu v trafolisovni. Z tohto oddelenia utekali všetky ženy, bola to skúška ohňom. „Pamätám si, že som si sadla pod stroj a plakala,“ hovorí Anna. „No jeden známy ma zahriakol s tým, že nie som sama. Boli tam aj ďalší ľudia s mne podobným osudom – od právnikov po kňazov.“ Manželovi Ervínovi na Najvyššom súde odklepli doživotie za vlastizradu. A aby toho náhodou nebolo málo, v rámci takzvanej Akcie B sa musela pani Anna podrobiť vysťahovaniu. Pôvodne ju chceli presunúť do Dvorov nad Žitavou, no nakoniec sa jej švagrovi podarilo vybaviť ako miesto odsunu malú obec Okříšky v okrese Třebíč na Českomoravskej vysočine. Išlo o rodisko Ervína Šestáka, kde v tom čase bývala v podnájme v jednej izbe jeho mama. Rozmery izby boli pre štvorčlennú rodinu – pani Annu, jej synov Ivana a Pavla a dcéru Annu – veľmi obmedzujúce. „Všetci sme sa museli tiesniť v priestore 4,2 x 4,2 metra,“ vysvetľuje. „Štyri postele sa tam nezmestili, takže starší syn Ivan musel spávať na zemi. Boli to neuveriteľne kruté časy, no veľmi nám pomohla pani domáca, moja svokra, bez ktorej by som to znášala ešte ťažšie.“ Ani v rámci občianskeho spolužitia to nemala Anna ľahké. V dedine sa rozchýrilo, že manžel sedí vo väzení a ľudia jej to dávali patrične pocítiť. Predovšetkým dve agitované straníčky. „Raz keď sme počas prestávky v pracovnej zmene povinne počúvali v rozhlase jeden z politických procesov, ktoré sa verejne vysielali, jedna z nich nebola spokojná s rozsudkom obvinenej a rázne s pohľadom upretým na mňa povedala, že aj ju mali obesiť – beštiu. Viete si predstaviť, ako som sa cítila?“ Božia láska všetko znáša Nie všetci však boli zlí, a nakoniec si Anna aj tu našla priateľov. V prekonávaní ťažkých časov jej pomáhala aj účasť na bohoslužbách a viera. Do kostola chodievala aj so svojimi deťmi, ktoré posielala i na hodiny náboženstva. A to aj napriek tomu, že ju „kompetentní“ varovali, že aby mohli jej deti neskôr študovať na vysokej škole, budú sa musieť „vysporiadať s náboženskou otázkou.“ „Keď došlo na túto tému, riaditeľovi školy som jednoducho vysvetlila, že ústava zaručuje náboženskú slobodu, a tým pádom nemáme o čom diskutovať,“ usmieva sa pri spomienkach Anna. Po piatich rokoch sa nakoniec manžel Ervín dostal na slobodu vďaka obnove procesu, pri ktorom bolo dokázané, že priznanie bolo na ňom pod fyzickým a psychickým nátlakom vynútené. Aj keď s dodatkom o tom, že „ide o ojedinelý prípad“. Paradoxom zostáva, že mu pri druhom procese vymerali dva roky, a pritom mal už odsedených päť. Totalitný režim však prinášal nemálo podobných absurdností. Po dlhých rokoch čakania sa nakoniec pani Anna dočkala spravodlivosti a mohli spolu s manželom začať viesť normálny rodinný život. „Bolo to spočiatku ťažké, pretože deti už boli odrastené, ale zvládli sme to,“ vysvetľuje Anna. „Najdôležitejšie pre mňa bolo, že sme boli opäť všetci spolu. Keď bol Ervín vo väzení, nahováral ma na rozvod, no ja som si povedala, že ho nikdy neopustím.“ Dnes pani Šestákovej robia radosť nielen jej tri deti, ale aj sedem vnúčat a deväť pravnúčat. Syn Ivan, napriek vyhrážkam, že sa nedostane na štúdiá, nakoniec absolvoval špecializáciu Oceľové mosty na Slovenskej vysokej škole technickej a dnes je po otcovi mostárom – zúčastnil sa na stavbe Prístavného mosta, Mosta Lafranconi, aj na stavbe Mosta Apollo. Dnes je šéfom najväčšieho zoskupenia stavebných podnikov na území bývalého Česko-Slovenska. „Mám rodinu, ktorá ma obšťastňuje. Hoci sa niekedy sama seba pýtam, prečo ma môj Stvoriteľ ešte drží, veď už nemám žiadne povinnosti,“ premýšľa pani Anna. Nuž, zrejme preto, aby mohla lásku a vyrovnanosť, ktorú nosí napriek všetkému v sebe, rozdávať ľuďom, ktorí si ju zaslúžia. A možno i nezaslúžia... Veď Božia láska „všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí“ (1K 13, 7). A vydržala i neblahé časy nezmyselných perzekúcií komunistického režimu. Režimu, ktorý dokázal rozleptať, v niektorých prípadoch i zničiť, celú rodinu – otca odsúdiť a zatvoriť, manželku s deťmi na Vianoce vysťahovať, exekúciou zabaviť všetok majetok a zablokovať v banke peniaze od rodičov. (uverejnené v Evanjelickom posle spod Tatier v čísle 17/2012)  Anna Šestáková. Foto: Eva Javorská | |