Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 1/2017 (január – február), ročník 18, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla
Portrét čísla
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: Vážení prítomní, vzácni hostia, bratia, sestry a mladí priatelia, o niekoľko dní to bude 66 rokov keď sme 1. októbra 1950 nastupovali v Komárne a iných miestach na dvojročnú vojenskú prezenčnú službu. Ponurá pevnosť z minulých storočí v Komárne nás však nevítala ako budúcich ženistov, ktorí tu mali posádku, ale boli sme prví príslušníci útvarov s krycím názvom PTP – Pomocné Technické Prápory. Tri roky po násilnom uchopení moci komunistami títo zriadili zvláštne vojenské útvary nútených prác pre občanov, označených režimom za „politicky, štátne a národne nespoľahlivých“. Izolovali nás takto od spoločnosti, vylúčili z vojenského výcviku v bojových útvaroch a využili ako lacnú -neplatenú pracovnú silu pri vojenskej investičnej výstavbe, v uhoľných baniach, v kameňolomoch. Do roku 1954, kedy sa tieto útvary na nátlak orgánov OSN (ILO, Ženeva) zrušili, slúžilo v týchto útvaroch asi 60 000 mužov. Velenie útvarov PTP tiež nebolo regulérne. Mnohí dôstojníci a poddôstojníci boli prevelení do týchto útvarov z trestu alebo so svojim správaním a úrovňou intelektu neboli použiteľní u bojových útvarov. Preto sa tu vyskytovali sadistickí jedinci, ktorí nás neľudsky šikanovali a od ktorých sme počúvali vyjadrenia ako „ vašimi lebkami budeme dláždiť ulice“, ich nízky intelekt bol príčinou epizód často patriacich do čierneho humoru. Na začiatku roku 1990 som pricestoval do Prahy, na prvé stretnutie bývalých príslušníkov útvarov PTP. Bolo mi nápadné, že električkou, ktorou som cestoval na miesto stretnutia cestovalo nápadne veľa mužov s barlami. Na ďalších zastávkach ďalej pristupovali takíto invalidi a vtedy som si uvedomil, že sú to bývalí pétépáci, ktorí cestujú tam, kam ja. Ich vek bol cca 60-62 rokov, boli to však na prvý pohľad „zrúcaniny“. Bol to následok zlých životných podmienok, práce v ťažkých podmienkach, pracovných úrazov. Napr. v uhoľných baniach bola voľná nedeľa len raz za 5 týždňov, časté pracovné úrazy a úmrtia. Dnes sú títo muži už dávno mŕtvi – predčasne mŕtvi. My ktorí ostávame môžeme so Shakespearom povedať vetu z jeho drámy Henry V: We few, we happy few, we band of brothers“ – Nás hŕstka, malá hŕstka, húf bratov“. Len my sme ostali z desaťtisícov mladých mužov nahnaných do vojenských táborov nútených prác. Avšak v dejinách našich národov sme zanechali stopu. Mladá generácia ak má byť „nádejou budúcnosti“, tak má mať pamäť svojho ľudu, svojej rodinnej histórie: Má sa pýtať svojich rodičov a predovšetkým svojich prarodičov. Toto naše stretnutie má cenu mementa, aby sme si všetci uprostred každodenných starostí uvedomili, že nebezpečie bolševickej mentality môže kedykoľvek a kdekoľvek opäť zachvátiť i ľudí formálne vzdelaných. Vidíme to i dnes v celej Európe: je to tendencia manipulovať ľudí pomocou médií, predpisovať, čo si kto má myslieť, túha donútiť ľudí pochodovať v jednom zástupe, regulovať čokoľvek kvótami a smernicami, byrokratizovať, nariaďovať a škandalizovať ľudí iného názoru – to zasahuje dnes Európsku úniu ako zákerná chrípka. Je to lákavé a zároveň zradné. Na jednej strane vyprázdňovanie či deformovanie obsahu slov ako vlastenectvo, demokracia, politická zodpovednosť a na druhej strane fanatizmus sociálneho inžinierstva. Má to iný odev i účes, ale dať tomu voľný priebeh, dočkali by sme sa skoro neblahých dôsledkov pre nás i mladú generáciu naprieč Európou. 40 rokov (viď žalm č. 95,10) sme si to tu užívali a dopadlo to na nás všetkých tvrdo. Je potrebné nemlčať a pripomínať okoliu naše životné skúsenosti a osudy. Čert nespí a nedá pokoj aj inak: je tu nová ideológia, ktorá napáda samé základy ľudskej prirodzenosti a rodiny, ďalej je to politicko-ekonomická dezinformačná propaganda cudzích spravodajských služieb. Dojemná je tiež starostlivosť šejkov od Perzského zálivu, ktorí v slovenskej sekcii televízie Al Jazeera nám radia, aby sme sa úplne odzbrojili, lebo len tak zaistíme v našom regióne mier. Bol by to však mier veľkých cintorínov v mesačnom svite! (Georges Bernanos: Les grands cimetieres sous la lune, 1937). Jaroslav Václavek  Žilina, park Studničky, 21. septembra 2016, Jaroslav Václavek Mária Štefuriková Dňa 2. decembra 1953 prichádzal do východoslovenskej obce Zborov z farnosti Ruská, ktorá leží blízko Michaloviec, nový kaplán František Majančík. Bol preložený za zvláštnych okolností, v Ruskej sa venoval mládeži, a preto bol podozrievaný z protištátnej činnosti. V prvý deň nástupu do Zborova ho Štátna bezpečnosť zadržala ešte na ceste pred obcou. Pri prestupe kňaza z jedného auta do druhého videla celé zatknutie Zborovčanka Regína Marcinková. Táto odvážna žena okamžite informovala netrpezlivých veriacich vo farnosti, ktorí čakali na svojho kňaza, keďže jeho nábytok už dorazil na faru. Medzi veriacimi vznikol rozruch, nepokoj a veľké rozhorčenie. Rehoľné sestry aj veriace ženy v obci rozhodli, že sa pôjdu informovať o vzniknutej situácii na národný výbor do Bardejova. O dva dni neskôr, 4. decembra 1953, sa rozhorčené ženy vybrali na Miestny národný výbor (MNV) v Zborove a od miestnych predstaviteľov štátnej správy požadovali odpovede o osude nového kaplána. Pokrikovali rôzne výkriky, napríklad: Kde je náš kaplán? Následne vošli do budovy MNV v Zborove a informovali sa u predsedu o mieste pobytu kaplána Majančíka. Presvedčili ho, aby zatelefonoval kompetentným orgánom verejnej správy, ale nič sa nepodarilo zistiť. Ženy odmietali odísť bez odpovedí a budovu opustili až po privolaní zborovského farára. Neistý osud kaplána vyhrocoval napätú situáciu medzi veriacimi. 7. decembra 1953 sa vybrali skupinky žien pešo do Bardejova, vzdialeného 10 km. Počas cesty sa neprestávali modliť. Pripojili sa k nim ďalšie ženy z filiálky Zborova a tak asi dvestočlenný dav stál pred Okresným národným výborom (ONV) v Bardejove. Rozhorčené ženy sa dožadovali svojich občianskych a náboženských práv a vykrikovali rôzne výroky, adresované štátu. Rozišli sa až po sľube predsedu ONV, že sa postará o prepustenie kaplána Františka Majančíka. Ako sa dalo čakať, predseda sľub nesplnil a tak sa 9. decembra 1953 uskutočnila „druhá výprava zborovských žien“ do Bardejova. Bola väčšia, keďže sa ženy spojili aj s veriacimi z filiálky Smilno. Asi tristo žien prišlo na ONV a miestni funkcionári sa tentoraz zľakli. Zamkli miestnosti, ale rozhorčené ženy vyvalili dvere. S odvahou a so spevom kresťanských piesní vošli dovnútra a žiadali prepustenie kaplána F. Majančíka. Svojím správaním poškodili majetok ONV, aj keď podľa ústavy sa žiadneho trestného činu nedopustili. Onedlho po týchto udalostiach navštívili zborovskú farnosť pracovníci Štátnej bezpečnosti z krajského sídla a dôrazne upozornili miestneho farára, aby utíšil svojich veriacich. V režime, kde boli základné občianske práva a slobody znevažované, sa akékoľvek vyjadrenie nespokojnosti vnímalo ako „politické“ a „protištátne“. Vedúci predstavitelia KSČ svedomito používali perzekúcie na to, aby spoločnosť ponorili do toho, čo Karel Kaplan nazýva „psychológia strachu“ a čo pokladali za faktor stabilizácie režimu. Takto sa začalo prenasledovanie piatich miestnych žien. Prvá bola zaistená 13. decembra 1953 po sv. omši. Súdny proces trval tri mesiace. Prípad bol známy pod názvom Anna Kozákova a spol. Krajský súd riešil tento prípad 27. marca 1954. V tento deň zaistili aj našu hrdinku, pani Máriu Štefurikovú, vtedy 30-ročnú matku troch neplnoletých detí. Bola obvinená zo spoluorganizovania protestov a za to, že oznámila ženám, kedy bude pochod do Bardejova. V jej prípade tiež priťažila skutočnosť, že u nich doma protizákonne počúvali Vatikánsky rozhlas. Súd jej prisúdil tieto trestné činy: násilie proti verejným činiteľom, poburovanie voči republike a nepriateľstvo voči ľudovodemokratickému zriadeniu. V tento deň bola Mária, tridsaťročná matka troch detí, odvedená. Zo súdu sme vyšli hore len cez pivnicu a tam už bolo väzenie. Prvá, Anna Kozáková, dostala štyri roky, Veronika Šaryová tri, Margita Greškovičová dva a pol a ja som dostala dva. V tom väzení sme sa ešte odvolali. Dva mesiace som bola na samotke a potom sme 27. mája cestovali na súd do Prahy. Rozsudok znel – 20 mesiacov väzenia. Deti v tom čase mali sedem, päť a dcéra dva roky. Na samotke boli neľudské podmienky: svetlo často zasvietené celú noc, ruky sa pri kontrolách museli držať stále hore, väzni si nesmeli sadnúť ani kľaknúť. Spali sme len na zemi, na takých slamníkoch. Jediná vec, ktorá odsúdenú vo väzení utešovala, bola modlitba. Dozorcovia boli krutí, nevolali ich menom, len číslom. Pani Štefuriková mala číslo 180. Z Prahy bola neskôr presunutá do Prešova, kde pracovala v práčovni. Potom prišla dajaká kontrola za nami až do pivnice, do prádelne, tam sme prali šaty väzňom. Niektoré šaty mali také potrhané rukávy, to si možno tí väzni sami od zlosti porobili. Potom bola preložená do Košíc, pracovala v kuchyni, kde vydávala raňajky prichádzajúcim na pracovisko. Keď nás brali na prechádzku, tak nám zaväzovali oči. Tam som prežila aj Vianoce. Zaumienila som si, že nevypustím ani slzu, že sú to radostné sviatky, rok prejde a budem so svojimi deťmi. Aj tak bolo. Keď som prišla do Košíc, našla som tam taký vyrytý krížik na stene a napísané: Boh je láska. Boh je sila, Boh je naše útočište. K nemu sa utiekaj, jemu dôveruj, on ťa nikdy neopustí, pomôže ti iste. Toto mi dodávalo silu, lebo keď som si kľakla a chcela sa modliť, už na mňa kričali: „Vstaň! Ruky hore!“ Pani Štefuriková ako silne veriaca hľadala aj vo väzení útechu vo viere. Keď nám vo väzení zaväzovali oči, tak v pôste som myslela, že aj Pánovi Ježišovi tak robili. Bola som šťastná, že som mohla tak podobne trpieť ako Pán Ježiš, keď mal aj on zaviazané oči. Vo väzení našu hrdinku vyslovene nemučili, ale pobyt na samotke aj správanie dozorcov boli často neľudské. V apríli nám vypli plyn. Dali mi takú krátku sukňu, mali sme holé nohy a také čierne nízke papuče. Bolo mi veľmi zima. Ohriala som sa len vtedy, keď som zjedla niečo teplé na obed alebo ráno. V júni nám dali také dlhé nohavice, bola taká horúčava, slnko svietilo do okna, nohavice sme len vyťahovali hore a studenou vodou sme sa polievali. Takto nás opačne obliekali. Možno, že to naschvál robili. Počas pobytu vo väzení sa o tri deti staral manžel, no ako vyučený maliar bol často na cestách, takže pomáhala aj stará mama a krstné mamy. Manžel pani Štefurikovej sa vybral v máji 1954 za prezidentom Antonínom Zápotockým prosiť o milosť. Prepustili ju však len tri týždne pred vypršaním trestu, ktorý bol skrátený z 20 na 12 mesiacov, teda presne na Medzinárodný deň žien – 8. marca 1955. O deň neskôr, 9. marca prišla domov. Deti sa tešili, tá najmenšia utiekla pod stôl a nechcela ísť ku mne. Nespoznala ma. Keď ma zatvorili, mala len dva roky. Keďže pani Mária Štefuriková trpela za kňaza, zrodila sa v nej obrovská túžba mať syna kňaza. O rok a deň od jej návratu domov, teda 9. marca 1956 sa jej naozaj narodil syn – Jozef, dnes páter Hilár, člen dominikánskej rehole. 2. apríla 1956 na Veľkonočný pondelok ho krstil kanonik Jozef Šesták. Po krste matka zobrala dieťa na ruky nad oltár. Obetovala ho Bohu, aby bol kňazom… A dožila sa aj druhého kňaza. Jej najmladší syn Pavol je tiež kňazom. Po nežnej revolúcii na konci totality nastal čas na rehabilitáciu a odškodnenie nespravodlivo stíhaných. Najvyšší súd v Prahe 30. augusta 1992 zbavil pani Štefurikovú aj ostatné zborovské ženy obžaloby z trestných činov a priznal, že nič protizákonné neurobili, a konečne sa dočkali rehabilitácie. Pani Štefuriková požiadala aj o odškodnenie, no dostala odpoveď, že nespĺňa kritériá, lebo financie patria len tým, ktorí boli vo väzení najmenej rok. Chýbalo jej zopár dní, tie, ktoré jej väznitelia „veľkodušne“ odpustili. Po prepustení sa jej ešte narodilo päť detí. Keďže sa starala o osem detí a nemohla mať stále zamestnanie, dôchodok nebol veľký. Dcéra Anna napísala príslušným úradom odvolanie a až potom prišlo aj finančné odškodnenie. Keď si pani Štefuriková po rokoch spomína na väzenie, eštebákov aj udavačov, necíti už hnev ani krivdu. Ja som každému odpustila, odpustím zo srdca. Ešte sa za neho pomodlím, aby bol aj on spasený. Láska, odpustenie, pokora. Keď je človek pokorný, tak neublíži nikomu. Vierka Bartošová, Dorota Orišková, Alexandra Kreheľová Študentská práca z projektu Nenápadní hrdinovia  Mária Štefuriková  Mária Štefuriková s rodinou, vpredu syn P. Hilár Jozef Štefurik OP | |