Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 1/2014 (január – február), ročník 15, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla Max Kašparů
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: s Naďou Kavalírovou, predsedkyňou KPV ČR a Antonom Srholcom, predsedom KPVS RD: Priznám sa, že si neviem predstaviť iných predsedov organizácií bývalých politických väzňov ako vás dvoch. Zároveň si uvedomujem, že byť predsedom organizácie, ktorá svojím názvom i pôsobením na verejnosti pripomína neslávnu minulosť bývalého Československa, nie je žiadna výhra. To len členská základňa ponechala bremeno zodpovednosti za jej budúcnosť na čoraz unavenejších pleciach dvoch politických väzňov päťdesiatych rokov. To, podľa môjho názoru, je iba východisko z núdze, ale nie riešenie čoraz naliehavejšieho problému generačnej výmeny. Ako to vidíte Vy dvaja? NK: Konfederace politických vězňů ČR musí v činnosti pokračovat. Břemeno věku a zdraví je veliké, ale daleko větší je povinnost živých účastníků oné hrůzné doby komunistické totality, především 50 tých let. Aby podíl politických vězňů 3.odboje byl stále zveřejňován, na živo i literaturou faktů a stal se nezpochybnitelnou součástí novodobých dějin. My živí jsme tím povinni i rodinám a přátelům politických vězňů, protože zákeřnost totalitní politiky té doby byla bezbřehá. AS: V prvom rade by som sa chcel poďakovať mojim predsedníčkam a predsedom za opätovné zvolenie. Už dávno sa modlím za to, že ako starý človek budem len odpočívať a pozorovať svet. Nebesia moje modlitby vždy vypočujú, ale niekedy im to dlho trvá. Len s veľkou námahou nesiem zodpovednosť za tak obrovský náklad strachu, hrôzy, bolesti a utrpenia, čo nevinným ľuďom spôsobil komunistický režim, čo je veľkou témou našej organizácie. Doteraz sa nám darí spolu s českou Konfederáciou byť živou pamäťou národa. Našou hlavnou charakteristikou je, že prežité hrôzy spomíname pokojne a bez hnevu. Zmierlivý a priateľský duch panuje aj na našich pobočkách a v našich vzájomných vzťahoch. Čo sa nám darí menej, je presun tejto memorie passionis na mladšiu generáciu. Tá žije v novom svete, o ktorom sme ani len nesnívali, hoci sme zaň bojovali. Majú svoje radosti aj problémy a nestačia sa obzerať nazad. Ja sa nevzdávam nádeje. Aj oni, očarení slobodou sa raz zastavia a budú hľadať svoje korene a daň, ktorá bola zaplatená za tento skutočne mierový, slobodný svet. Veľmi úzko spolupracujeme s Ústavom pamäti národa a s nadáciou Nenápadní hrdinovia a ja už poznám desiatky historikov, odborníkov, ktorí sa profesionálne venujú odkliatiu našich bolesti plných dejín a stovky mladých žiakov a študentov, ktorí s hlbokým citom pre utrpenie iných vynášajú na svetlo nádherné príbehy už skoro zabudnutých hrdinov. Musíme byť trpezliví. Európa, demokratický svet je len na začiatku svojej cesty a keď prekoná detské choroby, bude čas aj na hodnotenie dejín. Našou úlohou je zanechať im pravdivé, poctivo nažité svedectvá. RD: Na našich kultových zhromaždeniach (Jáchymovské peklo, Leopoldov, symbol utrpenia politických väzňov, Hostýn - Muklovská pouť, Devín - Brána slobody) sa zúčastňuje čoraz menej autentických politických väzňov. Rednúce rady muklov vypĺňajú deti, ba i vnuci mužov a žien, ktorí prešli komunistickými väzeniami a tábormi. Komunistické strany využívajú súčasnú ekonomickú situáciu na velebenie bývalého režimu. Idey Novembra '89 akoby strácali na sile a, zatlačené do kúta, takpovediac spia na vavrínoch. Ako na to zareagujeme my? Stiahneme zástavy našich organizácií na pol žrde, alebo vyjdeme do ulíc? NK: Protestovat proti současné politické reprezentaci v ČR nemá smysl. To by nevyřešila ani hlasitá "ulice", což nikdy nebylo v programu zakladatelů K 231, ani později KPV ČR. Jak tedy dál? To jsem se zmínila na začátku. AS:O partizánoch sa hovorilo, že čím sme ďalej od povstania, tým je ich viac. O nás to nik nemôže povedať. Naopak, je nás veľmi málo. Ako pri Božom súde. Zrátaní do nohy. Mnohí si svoje utrpenie odniesli do hrobu. Je dojímavé, s akým pokojom žijú, aj odchádzajú naše sestry a bratia, lebo odchádzajú s naplneným životom. Naše rady rednú, počet sa zmenšuje. To je Boží zákon. Je dojímavo krásne, ako ich deti a niekedy aj vnukovia berú na seba toto vzácne dedičstvo. To patrí ku kultúre. Začíname na to mať. Ľudia sa začínajú pýtať odkiaľ, aby vedeli kam a tak dali zmysel svojmu ohrozenému bytiu. Pre budúcnosť nebude radikálne riešenie. Nevymrieme, ani nepôjdeme do ulíc. Aj my podliehame zákonu entropie. Všetko je ohrozené, pominuteľné a konečné. Poznáme aj iný zákon, zákon ducha, ktorý prežíva, pokračuje a prináša novú úrodu. Je to naša tvorba, ktorou sme počas štyridsaťročného pôsobenia obohatili našu kultúru. Sú to veľké pomníky, ktoré sme postavili, desiatky titulov kníh a svedectiev protikomunistického odboja, stovky pamätníkov a tabúľ. Pracuje s nami aj čas. 24 rokov po páde komunizmu sa stávajú stále aktuálnejšie témy o totalite, o obetiach za slobodu a o kvalite demokracie. Nemáme dôvod ma smútok. Na Božej ceste, sme vždy na tej správnej strane. RD: Moja posledná otázka je stručná, ale zásadná: Budeme ďalej živoriť, aby sme ešte pár rokov prežili, alebo ožijeme spôsobom, ktorý nám zaistí aspoň dôstojné miesto v dejinách našich národov? NK: Důstojné žití, vyhýbám se slovu přežití. Smysluplnost vidím v trvalé činnosti. Nejen péče o přímé účastníky 3.odboje, jejich rodin a přátel, ale i v reprezentaci na akcích, které se týkají života ve společnosti, v zemi, která je nám domovem. AS: Žijeme v súčasnom zápase o viac pravdy a spravodlivosti vo svete. Nedovolili sme komunistom ich zločiny zamiesť pod koberec do priepasti zabudnutia. Do dejín Slovenského národa sme vložili veľký vklad statočnosti, odvahy a lásky k ľuďom a k pravde. Svet sa zmenil hlavne ekonomicky. Chvalabohu k dobrému, čo nemôžu ignorovať ani zaslepení fanatici. Po nasýtení hmotnými darmi budú ľudia vždy cítiť hlad po duchovnom. Naše príbehy ostanú navždy svedectvom o tom, že v dobách veľkého útlaku bolo mnoho ľudí, čo dokázali obetovať majetok, slobodu a mnohí aj svoje životy Rozhovor čísla pripravil Rudolf Dobiáš   Kto zavraždil Zoltána Zacharu? Jozef Mikloško Napriek tomu, že sa v Československu už črtal "obrodný proces v roku 1968 a socializmus s ľudskou tvárou", československá ŠtB riadená Komunistickou stranou, aj v tom období surovo zabíjala. Zločin, o ktorom v tomto prípade ide, zostal, ako napokon tisícky iných, zabudnutý, nevyšetrený, nepotrestaný a nerehabilitovaný. Obeťou násilia sa stal Zoltán Zachara, rodák zo Zlatých Moraviec, po vojne žijúci v Ríme, ktorého v novembri 1966 na smrť utýrali orgány ŠtB v Nitre. Počas môjho pobytu v Ríme, kde som v r. 2000-05 pôsobil ako veľvyslanec Slovenska v Taliansku, niekoľkokrát som sa na kultúrnych akciách veľvyslanectva stretol s Taliankou Letíciou Zappelli Zachara. Bol som prekvapený jej vzťahom k Slovensku, ku krajine z ktorej pochádzal jej milovaný manžel. Stručne mi opísala otrasný príbeh jednej z neznámych obeti komunistickej zvole. Sľúbila, že mi všetko neskôr podrobne porozpráva, ale potom sa nadlho odmlčala. Až po čase ma navštívila jej dcéra Elisabetta a povedala mi, že jej mama zomrela, takže k rozhovoru o jej otcovi už nepríde. Neskôr mi oznámila, že prianím jej rodičov bolo, aby obaja boli pochovaní spolu. Pozostatky otca, ktorý bol pochovaný v Nitre, bolo treba previezť do Talianska. S pomocou pani M. Nitryovej, riaditeľky cintorína v Nitre sa to aj uskutočnilo. 8. 8. 2006 som od Elisabetty dostal správu, že otcove pozostatky preniesla z Nitry do Umbrie. Po 40 rokoch odlúčenia sa teda manželia opäť stretli. V povojnovom čase bývalo v Ríme veľa slovenských emigrantov. Medzi nimi boli aj mnohé slovenské, najmä literárne osobnosti, napr. Rudolf Dilong, Mikuláš Šprinc, Jozef Cíger Hronský a Karol Strmeň. Všetci prešli Rímom, ktorý ich navždy inšpiroval do ďalšieho života. Po vojne prezident E. Beneš prostredníctvom nového československého veľvyslanca Jána Paulínyho Tótha požiadal Taliansku vládu o vydanie viacerých slovenských emigrantov, napr. aj J. C. Hronského. Premiér Talianska Alcide de Gasperi mal Slovákov rád, najmä Karola Sidora, veľvyslanca Slovenska pri Svätej Stolici, ktorého listom ubezpečil, že žiadny Slovák nebude vydaný. Tento svoj sľub aj dodržal. Slovák Zoltán Zachara bol dôstojníkom slovenskej technickej jednotky v Taliansku. Po vojne v Taliansku aj zostal, 9. 4. 1947 sa oženil s Taliankou Letíciou Zappelli. Narodil sa im syn Pavol a v r. 1954 dcéra Elisabetta. Zachara vedel po taliansky, poznal Rím a talianske reálie, takže sa stal zamestnancom československého veľvyslanectva. Cez jeho ruky išli aj správy z Prahy, v prípade pripravovaných perzekúcií spomínaných slovenských emigrantov si ich nenechával len pre seba. Po komunistickom puči v r. 1948 dostal každý úradník veľvyslanectva formulár s výzvou podpísať vernosť novému režimu. Zachara podpis odmietol, z úradu ho preto prepustili a zakázali mu styk s jeho bývalými kolegami. Taliani ho uznali za politického utečenca, preto sa stretal s krajanmi v hnutí "Slobodné Slovensko", v talianskom rozhlase v slovenčine čítal správy. Bol spoluzakladateľom Slovenskej kresťanskej demokracie v zahraničí, vedenej exveľvyslancom Karolom Sidorom. Ako člen Slovenskej národnej rady v zahraničí sa zapojil do antikomunistického hnutia. Listami zo 17.5.1952 a 16.5.1953 prezident talianskej sekcie Slovenskej kresťanskej demokracie Koloman Murgaš tieto fakty pre talianske a vatikánske autority potvrdil, rovnako aj Zacharovu katolícku orientáciu a plnú dôveru voči nemu od cirkevných kruhov a slovenských politikov v zahraničí. Zoltán Zachara, "čestný človek so zlatým srdcom" za to neskôr zaplatil najvyššou obetou - svojim životom. Jeho činnosť si - pochopiteľne - všimli aj v Československu. Keď sa raz vracal s kolegom Poliakom z rozhlasu domov, na ulici Viale delle Province v Ríme ich zrazilo auto, idúce veľkou rýchlosťou. Poliaka zabilo, Zacharovi sa pri atentáte nič nestalo. Neskôr mu zatelefonoval pracovník československého veľvyslanectva, či by sa mohli stretnúť. Zachara so stretnutím súhlasil. Pri schôdzke mu tento človek oznámil, že vraj ho Zacharova matka osobne informovala o svojom zlom zdravotnom stave a že si želá vidieť syna, ktorého roky nevidela. Pracovník veľvyslanectva mu ponúkol cestu do Nitry na návštevu chorej matky. Zoltán vedel, že je zdravá, ale príležitosť a túžba po rokoch vidieť matku a Slovensko ho premohla, darmo mu manželka hovorila, že je to pasca. K vybaveniu pasu musel doniesť dvanásť fotografií, ktoré neskôr slúžili na jeho rozpoznanie na hraniciach. Pri rozlúčke s rodinou 25. októbra 1965 ho na stanicu Termini odprevadil aj onen "podliak" z veľvyslanectva, ako ho nazvala pani Letícia. Osem dní nemala o ňom správy. V sprievode talianskeho policajta preto išla na veľvyslanectvo, kde jej chladno povedali, že onedlho dostane od neho list. Prišiel o štyri dni - cenzurovaný výkrik bolesti a sĺz. Takto to pokračovalo trinásť mesiacov v komunistickom pekle. Mučili ho, na niekoľko dní oslepol následkom silného osvetľovania (3000 W), chceli sa dozvedieť všetko, najmä mená, adresy a činnosť slovenských utečencov v Ríme. Zoltán často manželke písal. Elisabetta mi v Ríme dala jeho sedem listov, napísaných na jar 1966. Prýšti z nich, často v náznakoch a skryto, veľká túžba za rodinou, ale najmä smútok, beznádej a predtucha smrti. V jedinom liste z 25. mája 1966, ktorý pravdepodobne nie on, ale niekto iný odoslal z hotelu v Budapešti, otvorene píše, ako ho v deň príchodu zadržala polícia, ako ho celý deň mučili a vymenili mu oblečenie, lebo jeho bolo plné krvi. V liste nazval Československo odporným socialistickým štátom, v ktorom neexistuje život, iba práca, jedenie a spanie. Všade sú rady pred obchodmi, stále niečo chýba, raz zemiaky, potom mäso alebo cibuľa. Napísal tiež, že je stále sledovaný ŠtB, a preto manželku úpenlivo prosil o mlčanie. Schudol o 32 kíl, postupne chradol. Jeho matka z Nitry vtedy poslala do Ríma telegram, že je smrteľne chorý. Manželka ho prišla navštíviť, v nemocnici ho nespoznala. Zostala pri ňom desať dní, na nohách mal stopy po šľahaní kožou, na pleciach modriny, tvár mal prepadnutú. Sníval, že na Vianoce sa vráti domov a uvidí deti, ale lekár jej povedal, že mu zostávajú 2-3 týždne života. Letícia sa kvôli vízam musela vrátiť do Talianska, podľa jej slov ju Boh posilnil uniesť túto tragédiu. Personál v nemocnici sa o neho dobre staral, stretla tam napr. sestru Máriu, ktorá, aby mohla pracovať v nemocnici, musela odložiť rehoľné rúcho. Hlboko veriaci Zoltán dostal pred smrťou sviatosti od jezuitu v civile, ktorý bol pri ňom aj v posledných chvíľach života. Šesť dní po jeho smrti prišli do Ríma jeho ťažko čitateľné riadky zo 4. novembra 1966, napísané krátko pred smrťou. Na takmer nezrozumiteľne napísanom pozdrave je Zacharovou rukou na pohľadnici napísané: "Najdrahšia, cítim sa už dobre ...Všetkých pozdravuj ..., lekári hovoria, že môžem vychádzať ... Tvoj Zolo." Zoltána Zachara pochovali 18. novembra 1966 na nitrianskom cintoríne. Jeho mučeníctvo si zaslúži podrobnejšie preskúmanie. Odporúčam, aby Ústav pamäti národa, Historický ústav SAV alebo Slovenský historický ústav v Ríme sa tomuto prípadu venovali. Materiály o ňom musia byť v archívoch federálneho Ministerstva zahraničia a Ministerstva vnútra v Prahe, vo vyšetrovacích spisoch ŠtB v Bratislave a v Nitre, možno aj v rímskych či vatikánskych archívoch. Bolo by tiež zaujímavé stretnúť sa s jeho deťmi v Ríme a preskúmať jeho rodinný archív. Poučné by bolo aj prípadné svedectvo "podliaka" z veľvyslanectva, jeho vyšetrovateľov a mučiteľov z ŠtB, aj zistenie identity jeho ošetrovateľky Márie a tajného jezuitu prítomného pri jeho smrti. Pripomínam ešte, že v r. 2001 obe slovenské ambasády, v Ríme a vo Vatikáne, na podnet riaditeľa Spolku svätého Vojtecha Štefana Hanakoviča zorganizovali seminár "Slovenskí rodáci v Ríme v 20. storočí". Jeho cieľom bolo pripraviť projekt knihy o najvýznamnejších Slovákoch (vyše 100 osobností), ktorí žili v Ríme, pretože v období komunizmu nemohli realizovať svoje plány. Kardinál Jozef Tomko a arcibiskup Dominik Hrušovský vtedy projekt privítali a konštatovali, že je najvyšší čas ho uskutočniť, lebo mnohí svedkovia už nežijú. Navrhli preň tieto etapy: do r. 1918, do r. 1939, II. svetová vojna, 1945- 1950, do r. 1990. Pripomenul osobnosti, ktoré prešli Rímom, napr. Ján Okáľ, Jozef Cíger Hronský, Rudolf Dilong, Mikuláš Šprinc, Karol Strmeň, Andrej Žarnov a mnohí ďalší, najmä katolícki kňazi. Rím inšpiroval týchto ľudí, ktorí odmietali názov suchá ratolesť. Žiaľ, v tejto dobrej iniciatíve sa nepokračovalo. Mohol by sa jej ujať Slovenský historický ústav v Ríme, ktorý podľa zákona č. 116/2013 Z.z. začal od 1. 1. 2014 existovať.  Manželia Zacharovci. Foto: rodinný archív  | |