Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner)
0902 555 321 (Branislav Borovský)
e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN
|
|
Konfederácia politických väzňov Slovenska Košická 56, 821 08 BRATISLAVA, tel. 0904 427 201 (Peter Sandtner) 0902 555 321 (Branislav Borovský) e-mail: kpvs.kpvs@gmail.com, číslo účtu KPVS Tatra banka – SK 96 1100 0000 00 26 22 00 77 16 IBAN |
|
Hlavná stránka |
Časopis |
Organizačná štruktúra |
Dokumenty |
Pozvánky |
Fotoreportáže |
Darujte 2% |
|
|
Naše svedectvo 1/2012 (január - február), ročník 13, ISSN 1335-9606
Myšlienka čísla (R. Dobiáš)
|
 |
|
Z uverejnených článkov vyberáme: s Mgr. Patrikom Dubovským PhD., pracovníkom ÚPN a členom pracovnej skupiny I. Radičovej na prípravu nového Zákona o činnosti ÚPN R. D.: Členovia KPVS so znepokojením vnímajú súčasné politické a sociálne otrasy na Slovensku, ktoré istotne negatívne ovplyvnia dianie v nastávajúcom roku 2012. Vzhľadom na blízke vzťahy medzi Ústavom pamäti národa a KPVS, ktoré sú hlboké a dlhodobé, informácie o prepúšťaní deviatich pracovníkov Ústavu pamäti národa sa našich členov dotkli obzvlášť silne. Môžete našim čitateľom a členom KPVS objasniť dianie v ÚPN? P. D.: Myslím si, že momentálne turbulentné dianie na ÚPN je logickým vyvrcholením atmosféry a vzťahov približne za poldruha roka. Už v septembri 2010 som v tlači upozornil, že atmosféra na ústave "hustne". Začali sme pociťovať nižšie financie na ústave. Navrhoval som zmeny v riadiacich orgánoch ústavu, aby sa ušetrili financie, zo zákona vynakladané na odmeny členov správnej rady ústavu, o čom sme informovali aj podpredsedu vlády R. Chmela. Podľa mňa sa menil aj koncepčný rámec ÚPN. Kritizoval som vydanie Denníkov K. Sidora na pôde ústavu, že ich vydanie nezodpovedá jeho duchu. O tri mesiace premiérka Radičová zriadila pracovnú skupinu na prípravu nového zákona o ÚPN, do ktorej ma pozvala. Niekoľko mesiacov sme pripravovali znenie nového zákona o ÚPN, ktorý by znížil náklady na financovanie riadiacich orgánov a osvojil by si nové momenty, aké naša práca priniesla za posledné roky. Znenie tohto návrhu, ktorý "o sekundu 12" schválila vláda SR, je podľa mňa lepšie, ako súčasný Zákon 553/2002 o pamäti národa. Uvidíme, ako s novým návrhom naloží nová vládna garnitúra. Kvôli šetreniu sa rozpočet ústavu od roku 2010 nezvyšoval, výhľad MF SR na roky 2011 - 2013 hovorí o rovnakej výške. Z rôznych príčin sa však platobná schopnosť ústavu značne zhoršila, predseda správnej rady ústavu I. Petranský vyhlásil, že nemáme dostatok peňazí na mzdy a začiatkom roka sa to rozhodol riešiť prepustením deviatich pracovníkov ústavu. To sa stalo predmetom mimoriadneho rokovania správnej rady ústavu a kritiky niektorých z nás. Musím povedať, že mená prepustených budia podozrenie, že ide o účelové prepúšťanie: Marta Košíková - šéfka sekretariátu ústavu, František Neupauer - autor úspešného projektu Nenápadní hrdinovia, Marian Gula - bývalá "pravá ruka J. Langoša, riaditeľ Sekcie evidencií ústavu a člen vládnej komisie na prípravu nového zákona o ÚPN, Stanislav Labjak - šéf novo založených Nezávislých kresťanských odborov Slovenska pri ÚPN, moja osoba - tiež člen vládnej komisie (pomáhal som aj pri tvorbe dokumentárnych filmov o Sviečkovej manifestácii, biskupovi Vasiľovi Hopkovi, filmov Pilátova amnestia, o likvidácii ženských reholí, a Braiwashing - premývanie mozgu, či naposledy filmu Tiene barbarskej noci a rôznych štúdií: o Sviečkovej manifestácii, Novembri 89 a cirkvi, Hnutí za občiansku slobodu, Akcii Vír proti františkánom či Akcii rehoľníčky a i.). Osobne som presvedčený, že prepúšťanie ako nástroj riešenia problémov nikdy nemalo byť použité. Je možné šetriť, racionalizovať, rokovať alebo aj vzbúriť sa proti "macošskému" štátu. Privítali by sme, keby vedenie ústavu NKOS bralo s rešpektom a o hrozbe výpovedí jednalo s nimi v duchu Zákonníka práce. Tie totiž odbory neprerokovali, dôvod výpovedí z "nadbytočnosti" nemá oporu v Zákonníku práce a taktiež je v rozpore s nízkym a stále sa znižujúcim počtom odborných pracovníkov na ústave od roku 2007. Napokon prepúšťanie zamietla aj správna rada na svojom rokovaní 5. decembra 2011. R. D.: Už dlhší čas sa hovorí o novom Zákone o činnosti ÚPN. Vy ste boli členom komisie pre jeho prípravu. V čom pripravovaný zákon posilňuje, alebo modifikuje postavenie ÚPN? P. D.: Nový zákon, schválený vládou, je obohatený o skúsenosti a poznatky z posledných rokov od prijatia zákona. Posúva legislatívny pohľad na problematiku "pamäti národa" ďalej. Prvotný impulz vzišiel zo snahy ušetriť na výdavkoch. Odmeny členov správnej a dozornej rady ústavu predstavujú viac ako štvrtinu rozpočtu ústavu. Tiež bolo treba spružniť rozhodovanie riadiacich orgánov. Napr. štatutár v sebe kumuluje funkciu predsedu správnej rady ÚPN a výkonného šéfa ústavu dovnútra. Po novom je navrhnutá funkcia riaditeľa ústavu, obe rady (správnu a dozornú) by nahradila jedna - Rada ústavu, ktorá by mala kontrolnú právomoc. Všetky funkcie by boli menej honorované, čím by sa ušetrila takmer polovica terajších výdavkov na riadiace orgány. Nový zákon rámcovo uvádza aj termín "fašistické zločiny", pretože i tie sa na Slovensku slovenskými rukami udiali. Väčší dôraz sa kladie aj na prácu s verejnosťou a na systematickejšie prenášanie poznatkov z práce ústavu na verejnosť, do škôl, do osvety. Podarilo sa nám vyčistiť pohľad na sprístupňovanie dokumentov z archívu ústavu z hľadiska archívneho zákona i koncepcie väčšej možnosti zoznamovať sa s dokumentami bývalých represívnych síl. Toto ešte treba dotiahnuť, aby obete represálií neboli vystavené nejakému tlaku. Dôležité je podľa mňa uchrániť údaje o tzv. tretích osobách. Mnohé "výbušné" informácie sú už na internete, takže netreba zbytočne brzdiť proces vyrovnávania sa s našimi obdobiami neslobody. R. D.: Už dávnejšie som si všimol, že niektoré politické zoskupenia by ÚPN najradšej zakopali pod zem. Energia, vkladaná do toľkej animozity, naznačuje, že Slovensko sa dosiaľ nevyrovnalo s komunizmom. Pamäť národa nie je nejakou vyčačkanou pamätnou izbou, ale živým organizmom, ktorý cez minulosť vchádza do budúcnosti. Slovensko by naozaj potrebovalo zákon, ktorý by raz a navždy zaradil ÚPN medzi piliere demokratického systému. Dočkáme sa ho niekedy? P. D.: Pokusy V. Mečiara i J. Slotu oklieštiť či zrušiť ÚPN v minulosti boli tragikomickými závanmi zatuchnutých starých časov. ÚPN ešte nie je nepotrebnou starinou. Jeho archív, jeho kompetencie, zverejnené databázy nedajú mnohým potentátom bývalého režimu spať. ÚPN má na základe svojho ducha exkluzívnu, nenahraditeľnú a dlhotrvajúcu úlohu v slovenskej, ešte stále posttotalitnej spoločnosti. Dokazuje to napríklad najnovšie vyhlásenie KSS o tom, že nemožno hovoriť o komunistických zločinoch, či najnovší film režisérky Zuzany Piussi Muži revolúcie o temnom pozadí ŠtB s dosahom do súčasnosti, ktorý vzbudil výbornú diskusiu. Hlavnou úlohou ÚPN je aj v zmysle Zákona o pamäti národa analyzovať príčiny neslobody, ktoré viedli k nastoleniu vražedných, bezbožných totalít na Slovensku a v Československu. Výsledky týchto analýz by si ako memento mali osvojiť politici, mali by sa dostať do legislatívy, mali by sa dostať do učebníc, literatúry, médií. Mladí ľudia by mali byť vzdelávaní, aby vedeli rozpoznať totalitné tendencie, poukazovať na ne a pomáhať ich eliminovať. Taktiež štátne orgány by mali preventívne i represívne pred nimi chrániť krehkú a ešte stále deravú demokraciu. R. D.: Dlhová kríza ohrozuje Európu, čiže aj Slovensko a, pochopiteľne, má dosah aj na váš ústav. Aj KPVS muselo odložiť niektoré svoje významné projekty na rok 2013, prípadne aj vyššie. Napriek tomu si myslím, že kvôli niekoľkým desiatkam tisíc euro nechať odísť z ÚPN deviatich kvalifikovaných pracovníkov je krokom do prázdna. Nedá sa nájsť lepšie riešenie? P. D.: Najbližší čas ukáže, či nedostatok peňazí na mzdy bol naozaj príčinou prepúšťania deviatich pracovníkov ÚPN. Niektorí totiž hovoria, že to bol umelo vyvolaný nedostatok peňazí na mzdy, ktorý mal byť zámienkou na prepustenie nepohodlných ľudí, hoci ide o dlhodobo vyprofilovaných odborníkov a administratívnych pracovníkov, u ktorých nemôže ísť o nadbytočnosť, ako sa píše vo výpovediach. Napríklad u Fera Neupauera ide o prepustenie pracovníka, ktorý vymyslel a dlhodobejšie realizuje projekt Nenápadní hrdinovia, v spolupráci so školami mapuje portréty ľudí, ktorí trpeli a zápasili s komunizmom. M. Gula a S. Labjak vytvorili projekt analýzy problematiky tajných spolupracovníkov ŠtB v radoch kňazov a cirkvi v Trnavskej arcidiecéze, na ktorý biskup Bezák prisľúbil značnú pomoc. Tento projekt napokon končí v iných rukách. Ja som v poslednej dobe s kolegami realizoval nakrútenie dokumentárneho filmu Tiene barbarskej noci a absolvoval sériu prednášok na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Lepším riešením ako prepúšťanie je hľadať možnosti, ako a kde ušetriť. Ak naozaj nie je na mzdy, treba zracionalizovať výdavky, mzdovo sa solidarizovať s prepúšťanými, a hlavne už nekompromisne rokovať s príslušnými štátnymi orgánmi o lepšom financovaní ústavu a o budove, na ktorú máme zo zákona nárok. R. D.: Začíname rok 2012. Aj Slovenská republika si užije dostatok otrasov i stresov. Všetci musíme rešpektovať a riešiť výzvy, ktoré tento rok prinesie občanom Slovenska. Myslím, že to bude test odolnosti a múdrosti politikov i občanov. Dúfajme, že v ňom neprepadneme. P. D.: ÚPN je fenomenálnym projektom, nenahraditeľnou inštitúciou a dôkazom, že naša spoločnosť predsa len s dlhým odstupom rokov po Novembri 89 dokázala legislatívne inštitucionalizovať prácu s dedičstvom fašizmu a komunizmu u nás i v nás. Som veľmi rád, že Slovensko sa dokázalo zaradiť medzi postkomunistické krajiny, ktoré jasne pomenovali tieto režimy ako neľudské, vražedné, bezbožné a vzali na vedomie ponaučenie z tohto zlyhania, straty slobody, ale i zo zápasu hrdinov boja proti totalite. Myslím, že toto je dobrá devíza, ktorá môže byť bohato zhodnotená v ozajstnom procese vyrovnania sa s týmto smutným dedičstvom. ÚPN tvorí tím ľudí, ktorí na základe dobrého zákona a podpory štátu i jeho občanov dokážu tento proces úspešne viesť k naplneniu pôvodných myšlienok otcov ÚPN. Investovanie peňazí do analýz, dokumentácie, digitalizácie, tvorby Oral History, filmovej tvorby, priblíženie a spracovanie archívu ústavu v prospech širokého spektra bádateľov, výskumu, sprístupňovania dokumentov obetiam totalít a osvetou a vzdelávaním, je pokračovaním procesu pokánia a zmŕtvychvstania našej spoločenskej morálky a kultúry, stálou súčasťou intelektuálneho života na Slovensku a záujmu jeho duchovných a politických elít. Za rozhovor ďakuje Rudolf Dobiáš  Mgr. Patrik Dubovský PhD. Prípad Mirona Petrašoviča Peter Borza V roku 1950 sa obeťou prebiehajúcej proticirkevnej politiky stala Gréckokatolícka cirkev. Tá po realizácii Akcie P, ktorej vrcholom bol tzv. Prešovský sobor 28. apríla 1950, de jure prestala existovať, ale de facto žila v zložitých podmienkach ďalej, keďže hierarchia a veriaci sa nestotožnili s násilnou pravoslavizáciou. Biskupi a mnohí kňazi boli uväznení v internačných táboroch, prípadne sa pred štátnymi orgánmi ukrývali. Štátne orgány si gréckokatolíkov rozdelili do troch skupín: 1. veriaci, ktorí prijali pravoslávie, 2. veriaci, ktorí odmietli pravoslávie a vo svojich náboženských potrebách sa obrátili na Rímskokatolícku cirkev, 3. veriaci, ktorí neprešli ani do pravoslávnej ani do Rímskokatolíckej cirkvi. Stretávali sa na cintorínoch, pri poľných kaplnkách alebo krížoch a pod vedením bývalých kurátorov a kantorov sa spolu modlili, prípadne si vysluhovali sviatosť krstu, pochovávali a pod. Zároveň týchto veriacich štátna moc vnímala aj ako politických odporcov nového režimu. Dôvodom na to boli petície, ktoré veriaci na podnet kňazov písali za účelom obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi. Dialo sa to najmä pred voľbami v roku 1954 a 1958. Za touto aktivitou veriacich bola ilegálna práca kňazov, z ktorých najvýraznejší boli dnes emeritný pražský biskup Ivan Ljavinec a po jeho zatknutí v roku 1955 zasa bývalý prešovský farár Miron Petrašovič, ktorého zatkli v roku 1958 a ktorý zomrel vo väzení v roku 1959. Životopis Mirona Petrašoviča Miron Petrašovič sa narodil 28. septembra 1890 v Medveďom (okr. Svidník). Jeho otec kňaz Alexej Petrašovič a matka Helena, r. Timková, pochádzali z kňazských rodín. Miron bol druhý zo štyroch súrodencov. Ľudovú školu začal navštevovať v Brezničke, ale neskôr pokračoval v Prešove, kde nadobudol aj gymnaziálne a teologické vzdelanie. V lete 1913 uzatvoril sviatosť manželstva s Helenou Haľkovou, dcérou gréckokatolíckeho kňaza Jána Haľka. Boh im požehnal šesť detí: Ladislava, Gabrielu, Helenu, Jozefa, Teodóziu a Mirona. Sviatosť kňazstva prijal dňa 21. septembra 1913 v Užhorode, lebo Prešovské biskupstvo v tom čase nemalo svojho biskupa. Biskup Ján Vályi zomrel a nový biskup Štefan Novák ešte nebol ustanovený. Svätiteľom mu bol užhorodský biskup Anton Papp. Primičnú sv. liturgiu slávil v Stakčíne (okr. Snina), kde jeho otec s rodinou pôsobil ako správca gréckokatolíckej farnosti. Po kňazskej vysviacke bol ustanovený za správcu farnosti Stročín (okr. Svidník), kde pôsobil 15 rokov do roku 1928. V spomínanom roku ho blahoslavený biskup Pavol Peter Gojdič ustanovil za správcu farnosti v Prešove. Tu pôsobil až do osudného roku 1950, keď zostal verný katolíckej Cirkvi. Zachoval sa jeho výrok z tohto trpkého obdobia: "Som 36 rokov verný Rímu! Ako by sa na mňa ľudia pozerali, keby som teraz ja bol neverný? To nie je v mojej povahe. To by bola podlosť." Príslušníci bezpečnostných zložiek štátu ho zatkli o polnoci z 27. na 28. apríla 1950, pár hodín pred tzv. prešovským soborom, skôr ako biskupa Gojdiča. Následne bol internovaný v Tábore nútených prác v Novákoch. Odtiaľ ho neskôr previezli do tzv. kárnych kláštorov. Najprv to bol Hlohovec, potom Podolínec, neskôr ho presunuli do Mučeníkov a napokon ešte pobudol v Báči. Odtiaľ ho v roku 1952 prepustili, býval na západnom Slovensku, a potom sa vrátil do Prešova. V marci 1954 mu zomrela milovaná manželka vo veku 57 rokov. Po jej smrti chodieval každý deň k jej hrobu. Dom, v ktorom vtedy býval, bol hneď pri cintoríne. Od roku 1956 sa s ním v Prešove často stretali gréckokatolícki kňazi v penzii a Miron Petrašovič im hovorieval, aby veriacich povzbudzovali, nech vytrvajú vo vernosti Gréckokatolíckej cirkvi. Veril v jej obnovenie a svoj návrat do pastorácie. V tejto činnosti pokračoval aj v nasledujúcich rokoch až do okamihu, kedy ho príslušníci ŠtB v roku 1958 zatkli a po súdnom procese v Prešove, neskôr aj po odvolacom súde v Prahe a znova v Prešove, v roku 1959 odsúdili na 2 roky väzenia ako vatikánskeho špióna. Nespravodlivý trest si mal odpykať v leopoldovskej väznici, kde nastúpil dňa 10. februára 1959, ale po zdravotných problémoch bol v júli 1959 prevezený do väzenskej nemocnice v Brne, a tam 9. augusta 1959 zomrel, údajne na mozgovú príhodu. Náčelník väznice v Brne príbuzným dovolil, aby 12. augusta previezli telo Mirona Petrašoviča do Prešova. Pohrebné obrady v Chráme usnutia presvätej Bohorodičky na Mendlovom námesti v Brne vyslúžil miestny rímskokatolícky kňaz spolu s ďalšími štyrmi kňazmi. Rakvu s telom následne prepravil vlakom do Prešova. Na cintorín prišlo veľa ľudí, aj keď podľa príkazu malo všetko prebehnúť v tichosti - bez okázalostí. Z väznice rodine vrátili po M. Petrašovičovi odevy, náramkové a vreckové hodinky s retiazkou a príveskom, snubný prsteň, pero, ceruzku a ruženec, ktorý ho verne sprevádzal na všetkých jeho cestách. Ilegálna činnosť Mirona Petrašoviča Po zatknutí a odsúdení Ivana Ljavinca, ktorý do roku 1955 bol poverený biskupom Hopkom vedením Gréckokatolíckej cirkvi v ilegalite, ho nahradil Miron Petrašovič, ktorý v mene ilegálneho vedenia zasielal rezolúcie vláde ČSR a pravoslávnym cirkevným úradom za obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi a podobne nabádal veriacich, aby písali hromadné žiadosti. Spolu s Teodorom Rojkovičom vypracovali pre kňazov niekoľko inštrukcií, v ktorých radili, aby neprestupovali na pravoslávie, aby obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi kládli ako podmienku na vstup do jednotného roľníckeho družstva. Na požiadanie svojich bývalých veriacich im mali vysluhovať sviatosti a povzbudzovať ich pri písaní žiadostí vláde za obnovenie činnosti cirkvi. Úsilie skupiny kňazov zhromaždenej okolo Mirona Petrašoviča nebolo márne. Veriaci v obci Matisová, okr. Stará Ľubovňa, odmietli v roku 1957 voliť kandidátku Národného frontu. Veriaci pred voľbami napísali žiadosť o obnovenie cirkvi a zaslali ju Kancelárii prezidenta. Podobné žiadosti písali veriaci v obciach Ruské Pekľany, Trhovište, Čičarovce, Banské, Davidov a Veľký Bukovec. Teodor Rojkovič vypracoval smernice kňazom, ktoré poslal Mironovi Petrašovičovi, Michalovi Székelymu a Andrejovi Zimovi. Títo ich mali trikrát rozmnožiť a zaslať ďalším kňazom. Rozosielanie smerníc malo zabezpečiť spoločný postup pri rozhovoroch s vládnou komisiou, ktorú by vláda vyslala pod tlakom gréckokatolíckych veriacich, aby preskúmala otázku obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi. V smernici boli tieto podmienky: 1. obnoviť Gréckokatolícku cirkev v Československu; 2. prepustiť na slobodu biskupa Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka, ako aj všetkých gréckokatolíckych kňazov; 3. umožniť kňazom vo výrobe návrat do svojich predošlých farností. Neutíchajúce úsilie o obnovu presiahlo hranice Československa, keď Teodor Rojkovič prostredníctvom svojho príbuzného v Maďarsku, generálneho vikára v Nyiregyházi Štefana Rojkoviča, informoval Vatikán o postavení Gréckokatolíckej cirkvi. Informácie o situácii Gréckokatolíckej a Rímskokatolíckej cirkvi v Československu podal vo Vatikáne aj poľský kardinál Stefan Wyszyńsky, ktorému tieto správy od Mirona Petrašoviča doručil slovenský jezuita Michal Potocký. Činnosť Mirona Petrašoviča a Teodora Rojkoviča neostala bez pozornosti Štátnej bezpečnosti, ktorá na osobu Mirona Petrašoviča nasadila agenta "KAPELNÍKA". Zároveň kontrolovala jeho korešpondenciu a po vyhodnotení informácií začala akciu "DEKAN". K agentovi "KAPELNÍKOVI" pribudol agent "KOŠŤANSKÝ", obaja rímskokatolícki kňazi. Pravidelne informovali o postojoch Mirona Petrašoviča, ako očakáva obnovenie cirkvi a prežíva radosť z účasti baziliána Štefana Sebastiána Sabola na Uniatskom kongrese, ktorý sa konal v roku 1957 v USA. V tom istom roku obaja agenti priniesli správu, že Miron Petrašovič dostal od generálneho vikára Antona Tinka "Tajné fakulty" vydané Vatikánom pre kňazov nezjednotených s pravoslávím. Tieto fakulty boli určené rímskokatolíckym a gréckokatolíckym kňazom, ktorí sú deportovaní a uväznení dovtedy, kým trvá prenasledovanie. Fakulty obsahovali štrnásť bodov týkajúcich sa vysluhovania sviatostí a jurisdikcie kňaza. Prvých deväť bodov sa týkalo slávenia sv. liturgie, fakulty umožňovali sláviť v akomkoľvek čase, bez obmedzení miesta, ako matéria mohol byť použitý kvasený alebo nekvasený chlieb, mohli sláviť v nedele a sviatky tri liturgie. Eucharistiu mohli podávať do ruky a veriaci mali dovolené ukrývať eucharistiu, ak bol kňaz deportovaný. Nasledujúcich päť bodov sa týkalo právomoci kňaza pri vysluhovaní sviatosti zmierenia, udeľovania odpustkov a sviatosti birmovania. Posledný štrnásty bod sa dotýkal pravidiel uzatvárania sviatosti manželstva, keď bolo prerušené spojenie s biskupom. V takom prípade mohol kňaz napríklad vyslúžiť sviatosť manželstva dvom katolíkom pred jedným svedkom alebo ak nebolo iného východiska a bol v nebezpečenstve aj bez svedkov. Zistenia agentov "KAPELNÍKA" a "KOŠŤANSKÉHO" však neboli pre Štátnu bezpečnosť dostatočné, keďže im M. Petrašovič ako rímskokatolíckym kňazom nedôveroval. Štátna bezpečnosť chcela odhaliť spôsob vykonávania protištátnej činnosti ilegálneho vedenia Gréckokatolíckej cirkvi. Preto do akcie "DEKAN" nasadila gréckokatolíckeho kňaza agenta "REALISTU", ktorý nebol predtým s M. Petrašovičom v kontakte. Rýchlo si získal jeho dôveru a ŠtB detailne informoval o činnosti ilegálneho vedenia. Miron Petrašovič ho v dobrej viere inštruoval v zmysle "Tajných fakúlt" a smerníc, ktoré vypracoval spolu s Teodorom Rojkovičom netušiac, že agent "REALISTA" o všetkom informuje ŠtB. Výsledkom akcie "DEKAN" napokon bolo rozhodnutie zakročiť proti ilegálnemu vedeniu Gréckokatolíckej cirkvi v Prešovskom kraji. ŠtB dňa 6. mája 1958 zatkla a uväznila Mirona Petrašoviča a Teodora Rojkoviča. V rámci akcie bolo zatknutých sedem kňazov, okrem už spomínaných dvoch to boli: bazilián Ján Marián Potaš, Michal Székely, Ján Zuber, Štefan Simko a jezuita Michal Potocký. Odsúdení boli v Prešove koncom roka 1958 na trest väzenia v rozmedzí 1 až 4 rokov. Miron Petrašovič zomrel o rok nato vo väzenskej nemocnici v Brne vo veku 69 rokov. Záver Osobnosť a činnosť Mirona Petrašoviča je nerozlučne zviazaná s mestom Prešov. Tu sa formovala jeho osobnosť počas štúdií, tu prežil väčšinu svojho života a v hodine veľkej skúšky sa stal jedným z mnohých gréckokatolíkov, ktorí neváhali radšej znášať nespravodlivý trest ako si žiť v pokoji. Do konca života viedol zápas o obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi. Tieto aktivity vnímala štátna moc ako ilegálne, keďže sa diali bez jej súhlasu a boli smerované proti jej oficiálnym zámerom. Narúšali v očiach režimu konsolidačný proces po tzv. prešovskom sobore a vyvolávali opozičné postoje nielen k pravoslávnej cirkvi, ale zasahovali aj do politického diania, najmä v súvislosti s voľbami a kolektivizáciou poľnohospodárstva. Odvážna činnosť Mirona Petrašoviča a duchovných v 50. rokoch zabezpečili kontinuitu náboženského života gréckokatolíkov v ilegalite, a tým vytvorili priestor pre obnovu likvidovanej cirkvi v príhodných podmienkach, ktoré nastali v roku 1968. Rodinná fotografia Petrašovičovcov - horný rad zľava doprava - Ladislav, Miron st., Miron ml., Jozef; dolný rad zľava doprava - Gabriela, Helena st., Teodózia, Helena ml. Prešov 1946. Foto: rodinný archív  Miron Petrašovič  Rodinná fotografia Petrašovičovcov - horný rad zľava doprava - Ladislav, Miron st., Miron ml., Jozef; dolný rad zľava doprava - Gabriela, Helena st., Teodózia, Helena ml. Prešov 1946. Foto: rodinný archív | |